Ako som písal minule, odišiel som žiť na Nový Zéland. Čo tomu predchádzalo a čo mi to dalo?
Mesto, okolie a domov, kde som dovtedy na Slovensku žil, sa mi zdalo už malé. Potreboval som niečo iné, zmenu.
Hlavne som chcel niečo, kde budem sám za seba, bez všetkých tých záchranných padákov vo forme rodiny a príbuzných, ktorí by mi hneď priskakovali na pomoc pri náznaku ťažkostí.
Chcel som si overiť moje schopnosti, vyvinúť sa, posunúť sa, naplno využívať moje schopnosti – to, čo som doteraz nebol prinútený robiť. Byť naplno ponorený v momente, a robiť to, čo treba, pretože musím.
Vycestovať nešlo hneď, pretože som sa dával dokopy z druhej depresie a potreboval som nabrať energiu. Postupne som sa zotavoval, bol to pomalý proces, víza som získal skoro o rok skôr ako som vycestoval.
Nešlo to vôbec tak rýchlo, ako by som si (teda moje ego) predstavoval, vyhorenie ma nepustilo. Potreboval som prejsť určitým vývojom. Zostávalo mi iba ostať pokojný a riešiť jednu vec za druhou.
Bola to skúška totálnej trpezlivosti a pokory. Keď som sa nechal uniesť a chcel veci čo i len máličko urýchliť, znova som vyhorel (minul sa mi serotonín) a ostal som vyradený na 1-2 dni.
Minule som písal v článku, aké je to mať depresiu a byť vyhorený, pre ilustráciu si ho môžete prečítať tu.
Našťastie, oproti minulosti som sa poučil a vnútorné zmeny, ktoré som na sebe vykonal, mi umožnili, že som vydržal a vo veľkej miere zostával pokojný.
Tu som si naplno uvedomil, že existujú určité kroky, ktoré je treba zažiť predtým, ako sa mi sprístupní ďalšia časť cesty a preskočiť ich sa pravdepodobne nedá.
Staré známe klišé „všetko má svoj čas“ nadobudlo nový rozmer.
Takmer po roku od získania víz som sa ocitol na Novom Zélande. Bez priateľov či známych, sám za seba. V úplne novom prostredí, krajine, o ktorej som toho veľa nevedel.
Skočil som do toho po hlave, cítil som, že to mám urobiť, bol čas sa posunúť ďalej.
Išiel som do toho nebojácne, z časti aj preto, že som si uvedomoval, že život mi naloží len toľko, koľko som schopný zvládnuť.
Začiatky neboli ľahké a nešlo to všetko ako po masle. Skôr to nešlo na začiatku vôbec.
Spoznávať novú krajinu, ľudí, zvyky, pravidlá, okolie, šoférovanie vľavo, atď – všetko stojí energiu.
Mňa to vyčerpávalo ešte viac, až na pokraj vyhorenia, pretože, ako už teraz viem, objavovali sa bloky (programy mysle), ktoré som doma nespozoroval a nevyriešil.
Nebol som schopný popri tom zvykaní si na novú krajinu pracovať dlhodobo, večer ma „vypínalo“, prichádzali malé vyhorenia. Ešte stále som nebol úplne fit z depresie.
Peniaze sa míňali, čas plynul. Keďže som bol na všetko spočiatku sám, zrýchlilo sa uvedomovanie si blokov.
To, na čo som doma prichádzal aj mesiac-2-3, tuto išlo v týždňoch, pretože som musel a bol konečne sám – nikto nespravil nič za mňa, a nemohol som sa za nikoho „skryť“.
Týmto maličkým vyhoreniam a zmene miesta som teda ozaj vďačný, pretože ma to prinútilo znova a znova sa ponárať do seba rozmýšľať „Tak čo sakra sa to ešte deje? Prečo sa mi to deje? Čo sa mi to snaží povedať? Čomu sa bránim? Čo mám zmeniť?“
Bol to tvrdý výcvik. Situácie sa nemenili a žmýkali ma, až dokým som ten prístup v sebe nezmenil. Takmer úplne bez peňazí, medzi cudzími ľuďmi a v inej krajine – iná možnosť nebola.
Nebolo možné preskočiť lekcie. Jediné, čo mi ostávalo bolo nebrániť sa, prijať situáciu, zohnúť chrbát, sklapnúť ego a byť pokorný. Nájsť v sebe mentálny blok, ktorý zodpovedal starému postoju a odstrániť ho.
Potom sa to začalo uvoľňovat, nové situácie sa mi otvorili, cesta plynula ľahšie.
Napríklad, jeden blok ma ovplyvňoval celkom dosť. Narážal som naňho dlho. Bol možno trocha iný ako ostatné, skôr tiahly, rozprestrený, nešiel hlboko a riešil jednu vec, ale ovplyvňoval široké spektrum konania. Trvalo mi teda hodnú chvíľu, kým som si ho uvedomil. Išlo o toto:
Pár mesiacov predtým, než som prišiel na Nový Zéland, som pracoval v hotely. Potom, keď som sem pricestoval, hľadal som prácu tiež v hoteloch. Je tu dobrá lokalita, veľa hotelov, atď.
Takže čo som urobil? Upäl som sa na hotely. Doslova a dopísmena. Iná práca pre mňa vtedy neexistovala, aj keď príležitosti ma míňali zľava sprava. Nebol som im ale otvorený.
Pravdaže z akého si dôvodu pre mňa hotely neboli v danej chvíli to pravé. Proste to nemalo byť. Ako som chcel, tak som chcel, nebolo to to, čo malo byť.
Moje EGO sa upälo na akúsi svoju predstavu o budúcnosti a držalo sa jej. Niekde hlbšie vo vnútri (“pod egom”) sa pravdaže skrývali náznaky a rady, že “skús niečo iné, je v podstate jedno aká to bude práca na začiatok, atď…”, boli ale príliš utlačené egom, nepočúval som sa.
Pokým som sa držal tejto mylnej predstavy, dovtedy veci stáli. Vývoj sa zastavil. Nevedel som postúpiť ďalej. “Vysnívaná” práca neprichádzala, ja som sa snažil viac a viac a len som plytval energiou. Čas plynul, peniaze tiež a bol som nervóznejši.
Potom, po pár týždňoch, keď už nebola iná možnosť, konečne som sa zastavil a začal sa seba pýtať: “Dokedy chcem ešte tlačiť niečo, čo mi očividne nie je v danej chvíli súdené?? Čomu sa bránim? Zase som sa príliš upäl na ego? A zabudol som, že ego nepredstavuje moje ozajstné túžby, moje vnútro?”
Postupne mi to došlo, ale nebolo to hneď. Tento blok bol dosť silný a vytrvalý, pretože ako som postupom času zistil, to upínanie sa na akési predstavy o budúcnosti, teda na ego, boli u mňa nie len čo sa týka práce, ale v ďalších x oblastiach.
Kým som si uvedomil, že aha, tuto sa zas upínam a bojím sa to pustiť, oddať sa, nechať veci plynúť a prijímať, čo život ponúka, trvalo to. Bol to proces, ktorý sa dial, deje, postupne.
Teraz je to 6 mesiacov, čo som v tejto krajine. Ďakujem, že mi boli sprístupnené.
Ohromne som sa posunul, postupne prechádzal životnými skúškami, ktoré som potreboval na ďalší vývoj. Pripomenulo mi to robiť to, z čoho by som mal niekedy strach a byť v prítomnom okamihu, vynachádzať sa.
Znova si uvedomiť, kedy pôsobí ego a odstrániť ho, teda prijať pokoru.
Ďakujem.
