Krok do neznáma

V posledných dňoch sa dosť zamýšľam nad nasledovným: Kedy, v akých momentoch, sa my jedinci odhodláme podniknúť ďalší krok v našich životoch? Konkrétne postúpiť v určitej situácii ďalej? Dobrovoľne podstupovať riziko, získavať skúsenosti a proaktívne sa tak oddať rastu našej osobnosti?

Práve som si túto tému analyzoval, keď sa aj pre mňa stala aktuálna. Jedna príhoda mi otvorila oči.

Počas pobytu na Novom Zélande som pracoval cez agentúru, ktorá sprostredkúva prácu. Jedna z prác, ktorú som takto robil asi 2 mesiace, bola práca v autoumyvárni.

Nebolo to nič moc – makanie celý deň v stiesnenej malej garáži s Francúzmi otriasajúcej sa francúzskym rapom, kde sme umývali 50-80 áut za deň a kedže nás na jednom aute naraz pracovalo 4-6 ľudí, na jedno auto bolo doslova pár minút. Manažment chabý, celý deň stres a zhon a ledva čas sa najesť, pretože prednejšie boli autá ako čokoľvek iné.

Veľmi sa mi tam nepáčilo, ale kedže som v tom čase býval v rušnom meste (Queenstown), nadobudol som pocit, že každá jedna umyváreň bude rovnaká. Proste rovnaký zhon, stále ísť naplno, ledva čas ísť na záchod a dostať na podnose za každú smietku.

Na základe tejto domnienky som sa teda uzrejmil, že inde sa ísť neoplatí, aj tak je to všade to isté, tak čo sa budem niekam poberať. A vlastne vôbec sa mi ani nemusí podariť nič iné nájsť! (Zase starý známy strach z nového.)

Keďže som potreboval peniaze, nakoniec som v tejto práci zostal spomínané cca 2 mesiace. Skončil som až vtedy, keď ma už autoumyváreň nepotrebovala a najala si vlastných zamestnancov, nie sprostredkovaných cez agentúru.

Po tejto práci som išiel robiť niečo iné a zhruba o štvrť roka na to som znova dostal ponuku ísť na pár dní zaskočiť do autoumyvárne, tentoraz ale do inej. Zhodou okolností som si potreboval privyrobiť na opravu auta a bolo to len na krátku dobu, tak som to zobral.

Mentálne som sa pripravoval na to najhoršie, už som nechcel nič také zažívať ako predtým, veď ako som si predtým povedal, “predsa každá umyváreň je rovnaká!”

Ako som sa mýlil. Pohodoví ľudskí kolegovia aj so šéfkou, normálne pracovné tempo, pretože nás bolo dostatok, vyhradený čas na jedlo. Proste som sa nestíhal čudovať. Wow, ono sa to dá aj ináč… Mýtus vytvorený egom bol zborený, domnienky zanechané, niečo sa vo mne menilo.

Asi tak tretí deň, keď som išiel po umytí auta tankovať, som na pumpe stretol bývalého kolegu z prvej umyvárne. Plný zvedavosti som sa pýtal aké to tam je, ako sa tam veci zmenili (veď určite sa museli zmeniť!). Hádajte ako? Žiadne! Všetko zostalo po starom. To isté ako predtým, “the same old blues”. Prečo tam ale tento kolega zostával?? Nechápal som.

Potom mi to dokleplo. Pretože nepoznal iné. Nezažil aké je to inde. Uväznil sa na tom mieste, prijal podmienky práce za normálne a keďže pracoval dlhé hodiny, bol rád, že bol. Stal sa z neho nespokojný pracant, ktorý nevedel kam ide a prečo to robí, jednoducho padol do systému a podrobil sa.

Pointa tohto príbehu? Presne tak je to aj s nami, nie len s prácou, ktorú robíme, ale celkovo so životom, ktorým žijeme, so zvykmi, kultúrou, atmosférou, postojmi, hodnotami.

Keď sme dlhú dobu, nedajbože neustále, na jednom mieste, chýba nám rozhľad. Prijmeme danú situáciu za štandard, i keď v porovnaní s iným miestom môže byť nemysliteľne zlý (alebo lepší). Keď sa po určitom čase v tejto situácii udomácnime, nemáme už kam rásť, upadneme do zóny komfortu a krok ku zmene, do neznáma, bude postupne ťažší a ťažší.

Ja som v tejto situácii, v prvej autoumyvárni, zostával až dokým ma odtiaľ neposlali preč. Samozrejme som občas počul môj vnútorný hlas hovoriť mi, že určite to nemôže byť takéto zlé aj inde a nech skúsim ísť inam. Ale “zdravý rozum” ho vtedy potlačil.

Po tejto skúsenosti som si povedal, že bože nech nezostávam dlho na jednom mieste, nech vyhľadávam zmenu a ďalšie skúsenosti na vlastnej koži, pretože toto ma posúva, inak zakrpatiem.

Ďalej som zistil, že akokoľvek som sa bál odísť z prvej autoumyvárne, bolo to úplne zbytočné, pretože nová skúsenosť je skúsenosť a prináša so sebou nový pohľad, novú situáciu, na ktorú sa musíme prispôsobiť, teda rásť. A hlavne, nikdy neviem, aké to na danom mieste bude, dokiaľ to nezažijem sám na sebe.

Tým pádom podnikať nové veci a robiť ten krok do neznáma je žiadúce a stimulujúce pre môj vývin, samozrejme pokiaľ je to v súlade s mojím vnútorným hlasom a pocitom, že áno, tadeto to skúsiť, znie dobre.

Ďalšiu úroveň strachu z robenia krokov do neznáma, aj keď práve nevidím ako to dopadne, som stratil a umocnil som priechod prítomnosti, schopnosti nechať sa unášať a načúvať svojmu vnútru.

Želám si, nech žijem v toľkej prítomnosti, aby som kroky do neznáma robil automaticky, tam kam srdce ťahá, pretože sú to práve oni, čo nás udržujú pri živote a posúvajú ďalej.

Podobné články

MÔJ PRÍBEH + 4 uvedomenia

Prečítajte si aká bola moja cesta od vnútorného zlomenia, cez 2 vyhorenia, depresie, až k vnútornej slobode + 4 najdôležitejšie uvedomenia.

Zadajte vašu e-mailovú adresu, aby som vám mohol poslať ebook. Získate s ním aj inšpiráciu v podobe nových článkov :-)

Vaše osobné údaje (meno, e-mailová adresa) sú u mňa v bezpečí a budem ich ja Roman Bobák na základe vášho súhlasu spracovávať podľa zásad ochrany osobných údajov, ktoré vychádzajú zo slovenskej a európskej legislatívy.

Kliknutím na tlačidlo vyjadrujete svoj súhlas s týmto spracovaním potrebným pre zaslanie eBooku a ďalších newsletterov odo mňa, ktoré sa budú týkať súvisiacej témy.

Svoj súhlas môžete kedykoľvek odvolať kliknutím na tlačidlo ODHLÁSIŤ v každom zaslanom e-maily.