Útek

Stalo sa mi to znova. Práve pred chvíľou. Teda lepšie povedané, hromadilo sa to vo mne posledný týždeň-dva. Čo to bolo?

Začal som utekať. Od seba, od svojho vnútra – od prítomnosti.

Akosi som sa vnútorne uspokojil a myslel som si, že “Hmpfff, veď to už mám zmáknuté, posledné 3 roky sa v tom stále točím, som predsa vždy prítomný a viem kam idem, čo robím.”

Hah, môžem vám povedať, prdlajs.

Aj skúsený tesár sa niekedy utne, stačí malá nepozornosť. Utol som sa aj ja.

Ako to začalo? Teraz, keď sa na to pozriem spätne, mi je to jasné ako obloha bez obláčika. Udialo sa to tak, ako to väčšinou začína.

Upneme svoju myseľ – ego na jednu vec. A nasledujeme ju. Stoj čo stoj, cez hory aj doly, nech sa deje čokoľvek.

Zaslepene, kostrbato nasledujeme akýsi obraz o budúcnosti, plán, ktorý sme si vytvorili v našej mysli a popritom zabudneme na okolnosti.

Takýto život má ale jeden háčik.

Takmer všetko, lepšie povedané úplne všetko, na tomto svete sa mení. Všetko má charakter nestálosti a je pominuteľné. Nič nie je na veky.

V jednom momente sme tu, máme dom, rodinu, deti, prácu, a počas ďalšej sekundy môže byť hocičo z toho minulosť. Nič tu nebude naveky, tobôž nie situácia aká je práve v tejto sekunde.

Prečo sa ale potom snažíme držať jednej veci, predstavy?

Pretože, to je presne povaha ega. Bojí sa zomrieť. Bojí sa pustiť, nechať situáciu plynúť a unášať sa ňou, plávať v nej.

Pretože v takom prípade zostane len tento moment, nepredvídateľnosť, neustála zmena a my.

To sa egu nepáči. Takto nikdy nevie, čo bude nasledovať, aký bude ďalší moment. Neistota znamená hrozbu.

Čo teda urobíme? Spravíme si plán, v mysli sa “pripravíme” na situácie v budúcnosti, aby sme vedeli ako reagovať, čo robiť.

Vtip je ale v tom, že skôr či neskôr sa realita od plánu vzdiali. Všetko sa mení.

Čím viac do budúcnosti plánujeme, tým viac sa budú reálne situácie, ktoré zažijeme, odlišovať od našich “naplánovaných”.

Čo sa bude vtedy snažiť urobiť ego? Prispôsobiť zažívané mentálnemu obrazu. Meniť situácie na také, aké “by mali byť”.

Veď sme si to predsa naplánovali, vieme, ako to má vyzerať…

Ego nastúpi ako autopilot a ak sa nezbadáme, prepadneme tomuto boju o kontrolovanie reality a bude nás to stáť veľa síl.

Začne sa zápas o budúcnosť. Kto bude silnejší, ego či nakoniec realita, prítomnosť?

Budeme tlačiť niečo pred sebou alebo sa prispôsobíme životu tak, ako chce a má plynúť?

(Teraz nemám na mysli odovzdanosť a ľahostajnosť, práve naopak, ani jeden extrém nie je žiadúci, ten stred nám práve poskytuje prítomnosť. Je to práve o tom naučiť sa ako v nej zostať.)

Keď začneme tvrdo nasledovať predstavu ega, ľahkosť bytia sa vytratí. Postupne sa namiesto užívania si života naplno stane boj. Poznáte ten výraz, keď niekto povie dotiahol som to na pozíciu xy, šéfa, hocičo…”?

To je presne, čo to je. Niečo nás ťaží a musíme vynakladať úsilie, aby sme napredovali. Ťaháme pomyslené závažie – predstavu ega o budúcnosti, ktorej sa držíme.

Teraz vychádzam z vlastnej skúsenosti a zažitého, keď poviem, že je to extra vyčerpávajúce.

“O čom točíš, čo si slaboch?” si možno niektorí pomyslíte. “Veď to robí 90% ľudí okolo nás, ja to robím celý život a ešte to dokážem robiť ďalej…”

Položte si otázku, chcete to tak NAOZAJ vnútorne robiť? Viete, čo cítite a kto ste vo vnútri a podľa toho konáte, alebo len utekáte a naháňate predstavu ega?

Síce sa tým môžete pýšiť, že dokážete niečo dlho “ťahať”, že máte dostatok fyzickej a mentálnej energie na žitie v tejto naháňačke ego predstáv, ale, urobí vás to v konečnom dôsledku šťastnými??

Koniec koncov, zdravotná sestra Bronnie Ware o tomto napísala knihu, keď pracovala s pacientmi, ktorým zostávalo niekoľko dní života a vyspovedala ich o tom, čo vo svojom živote najviac ľutujú. Knihu nájdete:

Alebo budete raz tam na smrteľnej posteli rozmýšľať, keď už bude pravdepodobne neskoro, že “mal som to vtedy skúsiť ináč, robiť to, čo mi srdce kričalo robiť, dovoliť si žiť podľa seba, počúvať sa”?

To, či ste to dokázali ťahať tak dlho nakoniec nezaváži. Ak vás to neurobilo vnútorne naozaj šťastnými. V takom prípade to nenapĺňalo vás, vaše žitie, váš potenciál.

Niektorí to vedia ťahať celý život. A niektorým z nás stačí pár rokov, potom sa energia na prispôsobovanie života predstavám napriek nášmu vnútru minie. Čo sa deje vtedy?

Odpoveď je jednoduchá. Vnútorná nespokojnosť sa premení na vyhorenie, depresiu.

Naše telo sa unaví z neustáleho zápasenia, potláčania seba a prispôsobovania sa ego predstavám – niečomu, čo je pre nás “akože lepšie”. Tak nám telo to ego (myseľ) odstaví. Vtedy sa odkryje naše ozajstné ja, predstavy zmiznú.

Zrazu zostane naše vnútro, nebude ho mať už kto udupávať a objaví sa v takom stave, v akom sme ho zanechali niekedy dávno, keď sme upadli do pretekov dotiahnutia to niekam.

Mne sa to stalo tiež, po 2 rokoch dennodenného naháňania sa za obrazom budúcnosti som som vyhorel, dostal do depresie. Potom po roku znova.

A podľa štatistík a novodobého trendu vyzerá, že nie som sám. Práve naopak, pribúda nás. Presnejšie je nás takmer o pätinu viac ako pred desiatimi rokmi. Ľudí s depresiou je momentálne celosvetovo 10krát viac, ako ľudí s rakovinou, okolo 330 miliónov ľudí (populácia USA). Zdroj: https://aktualne.centrum.sk/zahranicie/europa/depresia-vzostupe-trpia-nou-stovky-milionov-ludi.html

Ale vráťme sa na začiatok článku. Do tejto naháňačky ego predstavy som upadol aj ja posledné 2 týždne.

Zas a znova sa mi to stalo. Upäl som sa na jednu vec. Pasca, ktorá sa opakuje často. O čo presne išlo?

Tentoraz som si zobral do hlavy, že potrebujem chodiť do práce 5 dní do týždňa, aby som mal viac peňazí. A až POTOM môžem písať články, ebook, hrať na gitare, atď. V hlave som si urobil prioritu z práce, a to, čo ma naozaj priťahuje a láka, to som odsunul na vedľajšiu koľaj.

Ani neviem ako, zrazu som si prestaval rebríček priorít a čo je najhoršie, vytvoril som si MENTÁLNE HRANICE v mojej mysli, že NAJPRV musím mať peniaze na to, aby som mohol robiť to, čo mám rád a dokým ich nebudem mať, nemôžem sa tomu vôbec venovať.

Tak som sa teda začal naháňať za peniazmi. Jeden týždeň, postupne druhý. Znova sa ku mne vkradol ten známy pocit prázdnoty, neuspokojenia, necítenia radosti.

“Prečo je ale tu?” som sa občas zamýšľal. Vzápätí na to som túto úvahu zmietol popod prah – veď som si povedal, že najprv zarobím, potom budem mať čas na rozmýšľanie!

Čo sa ale nestalo? Napriek naháňaniu tejto ego predstavy som postupne a znova prichádzal na to, že len tak rýchlo zarobiť nezarobím a bude to trvať dlhšie ako 2 týždne.

Po dvoch týždňoch moja nespokojnosť narastala a výstražné kontrolky sa zapli, pretože som tento pocit poznal z minulosti. Opakovalo sa to. Odkiaľ som to poznal? Nebol to presne spôsob akým som predtým vyhorel?

Bum. Vtedy ma to ovalilo. “Kam sa ženieš Roman, chceš sa znova dohnať tam, kde si už pred chvíľou bol?”

Bolo to to staré známe, cesta do záhuby – cesta do vyhorenia, depresie.

Naplno som to precítil. V tej chvíli som to pustil. Ego predstavu nechal ísť, znova sa sprítomnil a uvedomil si kto som. Prispôsobil som sa “realite” – životu tak, ako chce a má plynúť.

Predsa nemá cenu naháňať niečo, aby som sa tým úplne vyčerpal. Všetko má svoj čas. Hlavou / egom život neprerazíš.

Podobné články

MÔJ PRÍBEH + 4 uvedomenia

Prečítajte si aká bola moja cesta od vnútorného zlomenia, cez 2 vyhorenia, depresie, až k vnútornej slobode + 4 najdôležitejšie uvedomenia.

Zadajte vašu e-mailovú adresu, aby som vám mohol poslať ebook. Získate s ním aj inšpiráciu v podobe nových článkov :-)

Vaše osobné údaje (meno, e-mailová adresa) sú u mňa v bezpečí a budem ich ja Roman Bobák na základe vášho súhlasu spracovávať podľa zásad ochrany osobných údajov, ktoré vychádzajú zo slovenskej a európskej legislatívy.

Kliknutím na tlačidlo vyjadrujete svoj súhlas s týmto spracovaním potrebným pre zaslanie eBooku a ďalších newsletterov odo mňa, ktoré sa budú týkať súvisiacej témy.

Svoj súhlas môžete kedykoľvek odvolať kliknutím na tlačidlo ODHLÁSIŤ v každom zaslanom e-maily.