V poslednom čase, ako sa u mňa deje akýsi “prerod”, si intenzívnejšie uvedomujem, čo by som chcel robiť, čím si zarábať.
Odkedy som nastúpil na životnú zmenu pred 4 rokmi, začínam viac a viac spoznávať, čo sa mi páči a čo ma naozaj ťahá.
Teraz, keď som spojený so svojím vnútrom asi ako nikdy predtým, uvedomujem si malé signály – vniknutia, ktoré mi šepkali, čo ma prirodzene priťahuje a priťahovalo, už od malička.
Niečo, v čom bola ľahkosť bytia, plynulosť, radosť. To, čo by niektorí nazývali “nadanie” či “talent”.
Kedysi som to považoval len za výkriky denného snenia. Za bláznivé nápady, ktoré sa cez všetku tú serióznosť, ktorou som bol pokrytý (pokryvený), dokázali prešmyknúť na povrch.
Za chvíľkové poklesnutia pozornosti, kedy som dovolil vnútru robiť si čo chce. A potom som ho rýchlo potlačil späť, nech nevymýšľa. Čo sa zbláznilo?!
Teraz ako som na Novom Zélande a dostávam sa pomaly ale iste bližšie k tomu, čo chcem robiť, už dlhšie ma bombarduje nasledujúca otázka:
“Dobre Roman, tak čím si chceš zarábať dlhodobo? Čomu sa chceš venovať?”
Veľká väčšina ľudí okolo mňa tu na NZ pracuje od rána do večera, 5-6 dní v týždni. Podobne je to vo väčšine krajín sveta.
Moja otázka je ale, vedia prečo to robia?? Majú vyšší cieľ, za ktorým si idú?
Rozumiem tomu, keď niekto pracuje toľko, aby si pokryl náklady na život. Je treba určitý obnos peňazí, o tom niet pochýb. Aspoň na začiatku.
Našli niečo vo svojom bytí, vo svojom živote, čo je väčšie ako oni sami, ako hocičo, čo doteraz zažili? Niečo, čo ich priťahuje silno a priamočiaro, že si svoj život prispôsobia tak, aby sa tomu mohli naozaj venovať?
Aby mohli žiť tak, aby boli naozaj VERNÍ svojmu vnútru, svojmu najhlbšiemu ja?
Pokúsili sa to vôbec niekedy hľadať?
Alebo pracujú na plný úväzok, aby “zarobili”? Alebo preto, že sa “to tak robí”? Alebo pretože to znamená byť “vzorným” dospelým??
Potom nečudo, že kopa z nás chodí po zemi zlomených. Beháme ako splašené ovce, bez hlbšieho cieľa, poslania, niečoho, čo by nás napĺňalo. Len riešime kvôli tomu, aby sa “riešilo.”
Dennodenná nespokojnosť z chodenia do práce, len čakanie na koniec dňa a víkend. Cez víkend vydýchnutie si a potom znova do kolotoča.
V horšom prípade rezignovanosť, nechuť, vnútorný odpor, postupné zlomenie. V “lepšom” prípade akési pretĺkanie sa a postupné zvyknutie si na daný stav.
Ako ale chcú títo ľudia zistiť nejaký ich hlbší cieľ, zmysel, keď sú len v jednom neustálom kolotoči?
A ešte k tomu, keď si večer po práci pustia film, youtube, chaty, rádio,… atď, (plus nebodaj rodina či deti), len aby ich mysel bola naďalej zamestnaná a odpojená od svojho vnútra.
Bol som na tom podobne, moju pozornosť som stále niečím zamestnával a utekal som od seba.
A potom mi to postupne doplo.
Tie “fantázie”, ktoré mi občas prichádzali do mysle počas celého života, už nie sú len fantázie.
Práveže je to poklad, akési vnuknutia, čomu sa môžem venovať ďalej.
Prvýkrát v živote vidím možnosti tam, kde som si to ešte pred rokom ani nevedel predstaviť. Začínam robiť to, čo by som pred pol rokom považoval za bláznovstvo.
Veci, ktoré som kedysi sledoval ako robia niektorí ľudia okolo mňa, sa mi zdali vtedy veľmi vzdialené. Akoby neboli pre mňa. Teraz sa to otvára.
Je to napĺňajúci, zároveň vzrušujúci pocit, keď sa mi cesta v mojom vnútri otvorí a mentálne prekážky či dôvody prečo nie, tam už nie sú.
Teraz začínam rozumieť vyjadreniu “možností je veľa, len sa treba obzrieť okolo.” Ešte by som tam doplnil dodatok – “keď ste vnútorne očistený od blokov, ega a úprimne sa poznáte”.
Vtip je v tom nájsť tú možnosť (v sebe, nie vo vonkajšom svete), ktorá sa zhoduje s naším hlbokým najpravdivejším vnútrom.
Niečo, čo je väčšie ako sme doteraz kedy pocítili. Niečo, čo je silné a cítime ako nás to priťahuje. Niečo, čo sa nepodriaďuje zaužívaným zvykom, obmedzeniam. Niečo, v čom cítime hlbokú pevnú motiváciu z nášho najpravdivejšieho bytia. Niečo, čo vyjadruje naše najhlbšie ja. Niečo, čo nás definuje.
Pre zjednodušenie to môžme nazvať “poslanie”, i keď si veľmi netrúfam použiť tento názov.
Pýtate sa “super, ako to nájsť?”
Isté je jedno. Odpoveď sa nachádza v našom vnútri.
Na to, aby ste mohli odpovede nájsť, sa treba začať spájať so svojím telom. Cesta vedie cez nás samotných, nás a naše vnútro.
Cez všetkých démonov uložených v nás. Cez zranenia a emocionálnu bolesť, ktorú sme tam počas rokov uzamkli a najradšej by ju už nikdy nepocítili. Cez naše najhlbšie strachy, obavy, tienisté stránky, ktoré sme potlačili a cez všetky možné emócie, aké sme ani netušili, že v sebe nosíme.
Keď sa toho všetkého prestaneme strániť, precítime a prijmeme to, uľaví sa nám. Naše vnútro bude čisté, pravdivé. Vtedy zistíme, kto naozaj sme, naše hodnoty, čo vyznávame.
Táto cesta sa neudeje hneď, treba trpezlivosť. Je to proces, ktorý ale stojí za to. Nič také ste, verte mi, ešte doteraz nezažili.
Potom sa vám postupne bude “poslanie” otvárať a sprístupňovať, až sa v niektorú chvíľu cesta zjaví jasnejšie ako predtým.
Pojem zamestanania sa stane zastaralý. Prestane dávať zmysel. Aspoň u mňa to bolo takto. Pretože, to niečo vo vnútri, čo som odkryl, moje hodnoty, to všetko je oveľa väčšie, ako čo som doteraz zažil.
Poďme trochu hovoriť o zamestnaní narovinu.
Možno to bude znieť trocha drsne, ale celková idea platu v zamestnaní je len cena, za ktorú si vás chcú kúpiť. Doslova a do písmena.
Zhoduje sa to, čo momentálne robíte, ak ste zamestnaní, s vaším vnútrom…?
Sú moje vnútorné hodnoty natoľko silné, že napriek neviem akým peniazom (kľudne si dosaďte číslo aké chcete), zostanem verný sebe?
Alebo budem robiť niečo, čo sa mi prieči, ale “je tam dobrý plat”?
Niektorí odborníci radia pri hľadaní nášho “poslania”, jednoduchou otázkou. “Čo by ste robili, ak by neexistovali peniaze? Ak by ste nemuseli robiť pre peniaze a mali by ste ich stále dostatok? Čo by ste si vybrali?”
To je presne to isté.
Vtip je v tom, že aj v takej situácii, keby ste mali zrazu milión miliónov, chvíľu trvá, nájsť to “poslanie”. Spoznať seba vnútorne, a postupne zisťovať a nájsť, “aha, toto je väčšie než ja, tomuto sa chcem venovať, (aj keď zarábať už nemusím.)”
Pracovali by ste v takom prípade pre niekoho, len preto, že vám platí? Zostávali by ste vnútorne nespokojní len preto, že sa to tak má? Že treba pracovať?
To je cesta do pekiel. Do psychického zlomenia, depresií, rakovín, atď.
Tak prečo tak teraz pracujete?
Ešte raz sa zamyslite,
prečo teraz tak pracujete?
…
Čakáte, že raz sa budete mať dobre? Že to povýšenie to vyrieši? Ten život? Vtedy to už bude fajn? Alebo nové auto, alebo hocičo iné? Bude to naozaj fajn?
Moja otázka, prečo vkladáme do niečoho obrovské množstvo úsilia bez toho, aby sme vedeli, či to dáva zmysel? Teda, či ma to v konečnom dôsledku urobí šťastnejším?
Ľudia len pracujú a pracujú a čakajú, že raz, až bude “hotovo” sa budú mať dobre. Že vtedy to už bude dobre, lebo už budem mať peniaze alebo pre niečo iné sa to všetko vyrieši.
Nedáva to absolútne žiadny zmysel. Napríklad:
Hromadím drevo od rána do večera, pretože treba postaviť dom z dreva. Hromadím a hromadím, stále som v tom, nepozerám sa napravo či naľavo, nezamýšľam sa, či vôbec toho dreva ešte treba, či je ho dosť, či veľa. Po dlhých rokoch skončím, pretože “vtedy sa končí”. A ja sa dám do stavby domu. Vtedy začnem zisťovať, že ja chcem vlastne dom z tehly. Alebo nechcem ani ten dom, radšej loďku, nech sa pozriem ako je to inde…
Super, prešiel život, robil som, čo som nechcel, nevedel som čo chcem, ani raz som sa nezastavil, nehľadal som čo vlastne chcem. Zostal som ja sám, zlomený, a čas na nápravu už nezostal…
Takto žije mnoho ľudí okolo nás.
Peniaze zrazu nevyriešia moje rozpoloženie. Bohatí ľudia nie sú šťastní len preto, že majú peniaze, ale preto, že robia alebo robili, to, čo ich vnútorne napĺňa a majú pri tom pocit slobody.
Oni sa tiež niekedy museli spoznať, odhodiť všetku pretvárku, všetko, čo bolo nepravé, vstúpiť si do svojho vnútra a opýtať sa: “Dobre Roman (dosaďte si meno), kto si a čo je to, čo naozaj chceš?”
A potom to nasledovali. Ak to nebolo úplne pravdivé, pravdepodobne ich čakali prekážky. A znova tá istá otázka, hľadanie odpovedí v sebe. Išli si za tým. Neuspokojili sa s niečím, čo sa tomu podobá. Na také sa nehrá. JE TO TO ALEBO NIE?
“Kto som, čo sú moje vnútorné hodnoty, som im verný? Zhodujú sa stým, čo momentálne vykonávam?”
Ak nie, hľadám ďalej.
A skôr či neskôr to nájdem.
A budem verný sebe, napriek hociakým vonkajším vplyvom.
Pretože, to je to, čo sa na konci počíta. Čo ma robí šťastným.
