Precitnutie narovinu alebo Ulita komfortu

Udialo sa zhruba pred mesiacom.

Je 8 hodín ráno a tento článok sa práve valí z môjho vnútra. Priamo k veci. Bez servítky.

Minule som písal, že som objavil svoj potenciál a strachy stratil. OMYL Roman. Bože, ako som sa mýlil.

Dokedy si chcem hrabať na malom piesočku a serinkať sa predposrato s víziou, čo chcem, prácou, životom??

Konať ako týpeček v zóne komfortu, v ulite okolo, ktorú ani neviem prečo neprekročiť??

To, že som stratil strach, mohlo platiť počas depresie, aj platilo, keď som bol vyhorený a neuvedomoval som si “obavy a potenciálne nebezpečenstvá”.

Vtedy to bolo ľahké, nemal som mozgovú kapacitu uvedomovať si ich. Nemal som mentálnu energiu na vytváranie hraníc v hlave. Bolo to obdobie bez ega, mysle, predstáv, totálne v prítomnom okamihu. Úplne.

Konal som vtedy nebojácne, prvýkrát v živote bez zábran, naplno, ako by to mohlo vyzerať aj ďalej. Ideálne a bez obmedzovania sa, hraníc. Na 100%.

Teraz, keď som postupom času naberal na sile a mozgovej kapacite, sa to menilo. Pomaly, ale iste. Kúsok po kúsku.

Stačilo zo žitia pod možnosti. Dokedy chcem konať tak, že keď sa dostanem na okraj môjho súčasného potenciálu, tak stiahnem hlavu naspäť do ulity?

Uspokojovať sa s tým málom čo práve je a rozmýšľať aké to môže byť keby. Pozerať sa na to, čo by mohlo byť ako na film z nedosiahnuteľného plátna. Ako na výklad za sklom.

Žiť z jednej etapy komfortu do druhej. Napredovať krôčik po krôčiku, aby sa nedajbože niečo nestalo. Aby som nemusel nechať zomrieť obavy na okolo a vykašlať sa na večný ohľad na druhých.

Prečo sa mi doteraz nepodarilo naozaj venovať sa tomuto blogu, ktorý bude mať čoskoro 1 rok? Žil tu na NZ z krátkej roboty do ďalšej krátkej roboty a niekde v pozadí si uvedomoval, že chcem niečo svoje?

A vždy si nechával otvorené vrátka a cestu späť, keby sa náhodou niečo “pokazilo”.

Existovala prvá verzia tohoto blogu, keď som bol ešte vyhorený a neuvedomoval si tie “riziká.” Obsahovala informácie o mužských multi orgazmoch (moja druhá vášen tantra), ktoré súčasní muži takmer vôbec nepoznajú a môže byť pre nich obrovsky prínosná.

Chcel som sa im venovať a posunúť ich ďalej. Vtedy.

Potom som sa začal dostávať z depresie, naberať na energii na rozmýšľanie a bum. Stiahol som to, pretože, čo keď náhodou… “to si nemôžem dovoliť robiť predsa.”

Zmenil som to, začal písať články a celé poňatie tohoto blogu, aby som sa príliš „nevystavil riziku“, keby náhodou. Začala do toho vstupovať hlava a zrazu už to neboli multiorgazmy, zrazu to už boli recenzie kníh, ebook o depresii, a milión nápadov o neviem čom ešte. Preistotu som nič nezdieľal ani na Facebooku ani nikde. Keby náhodou…

(Na druhej strane viem, že vtedy ešte nebol správny čas, aby som sa do toho pustil naplno. Vtedy som nemal bohužiaľ mentálnu energiu ísť naplno. A v tej chvíli som to nevedel, došlo mi to až postupom času. Pretože existuje určitá postupnosť, kroky, ktorými si máme najprv prejsť, ostatné sa otvorí potom…)

Otázka ale stojí inak.

Chceš Roman tvoriť tento blog alebo nechceš?

Chceš Roman venovať sa tomu, čo ťa baví alebo nechceš?

Chceš Roman napredovať vo svojej vízii?

Chceš Roman mať príjem z internetu alebo nechceš?

Chceš Roman naplno robiť to, čo ťa ťahá a prijať výzvu ako muž? Odvádzať naplno 100% a otestovať si či to naozaj dokázeš?

Chceš Roman naozaj pravú slobodu?

Teraz ale nastáva zlomový moment. Tu som už bol kedysi. Skloním hlavu a prepáčte za výraz, poserem sa z možných rizík (ktoré sú aj tak výdobytkom mojej hlavy, myslenia)?

Dokedy chcem byť v ulite, priživovať sa na druhých. Žiť z výplaty do výplaty, čakať na správny moment?? Hmm?

Stačilo. Stačilo z držania sa v ulite. Stačilo z pomyselných hraníc, ktoré vytvára hlava. Stačilo z nežitia naplno, pod svoje možnosti. Stačilo byť nespokojný a rozmýšľať čo by bolo keby.

Žiadne výhovorky. Žiadne čakanie na ani neviem čo. Stačilo mi z ega a jeho pripravovania sa na budúcnosť, z jeho neustáleho kutia plánov, čo ako bude najlepšie.

KONAŤ KONAŤ KONAŤ!

NEEXISTUJE, ŽE TO NEJDE!

ROZHODOL SOM SA.

Rozhodol som sa CELÝM SVOJÍM JA. Najhlbším a najpravdivejším. Konať so zámerom, s rozhodnosťou. Ako muž.

Nečakať na prívetivosť okolností, na to, že raz bude pravá chvíľa. Chvíľa je tu a teraz. Pravdivejšia už nebude!

Jedno chcem, naučiť sa osvojiť si tento vnútorný stav, napriek silnej mysli a egu, ktoré sa ma budú snažiť zadržať a kričať či som sa zbláznil, že idem robiť to, čo chcem.

Tento stav totálnej prítomnosti.

Stav presvedčenia s tým, že si idem si za tým, čo chcem. Stojím si za tým celým svojím JA. Pevne a neoblomne.

Aby som si uvedomoval, keď skysnem na jednom mieste a Zóna komfortu sa ma bude snažiť pohltiť.

Aby som si uvedomoval, čo chcem, kto som.

Žiadne “ale” ani výhovorky nie sú.

Chceš Roman? Tak to rob!

Podobné články

MÔJ PRÍBEH + 4 uvedomenia

Prečítajte si aká bola moja cesta od vnútorného zlomenia, cez 2 vyhorenia, depresie, až k vnútornej slobode + 4 najdôležitejšie uvedomenia.

Zadajte vašu e-mailovú adresu, aby som vám mohol poslať ebook. Získate s ním aj inšpiráciu v podobe nových článkov :-)

Vaše osobné údaje (meno, e-mailová adresa) sú u mňa v bezpečí a budem ich ja Roman Bobák na základe vášho súhlasu spracovávať podľa zásad ochrany osobných údajov, ktoré vychádzajú zo slovenskej a európskej legislatívy.

Kliknutím na tlačidlo vyjadrujete svoj súhlas s týmto spracovaním potrebným pre zaslanie eBooku a ďalších newsletterov odo mňa, ktoré sa budú týkať súvisiacej témy.

Svoj súhlas môžete kedykoľvek odvolať kliknutím na tlačidlo ODHLÁSIŤ v každom zaslanom e-maily.