Doteraz som písal zväčša iba o tom, že som prešiel vnútornou zmenou, odblokoval emočné bloky, atď. Je to ale naozaj tak? Dokážem robiť kroky, ktoré som v minulosti v dôsledku strachu podniknúť nevedel? Naozaj prináša odstránenie emocionálnych blokov permanentnú zmenu v postojoch a zladenie sa so sebou? Je vnútorná zmena premieňaná na činy vonku?
Môžem písať a teoretizovať, ale akcia hovorí za všetko. Ľudia v našom okolí zmenu v nás koniec koncov spozorujú, zmení sa naše vyžarovanie, vystupovanie, sebaistota, ktoré povedú k činom.
Čo som teda podnikol v poslednom období, čo stojí za zmienku?
Začneme hneď zhurta: Odišiel som žiť na Nový Zéland 🙂
Kedysi by som toto vnímal ako niečo neuveriteľné, z inej planéty, čo nie je možné dosiahnuť. Mám niekoľko známych, či príbuzných, ktorí takmer všetci si život v inej krajine na dlhšiu dobu vyskúšali alebo doteraz tam sú.
Sám som bol v USA počas jedného roku v období, keď som mal len 16. Odvtedy sa ale bloky hromadili a zostal som zabrzdený na jednom mieste. Počas štúdia na vysokej škole som bol párkrát krátkodobo v zahraničí. Bolo to ale vždy s niekým, s kým som sa “zviezol”. Nikdy to nebolo plne moje rozhodnutie. Sám by som sa na niečo také neodhodlal.
Po skončení vysokej školy som stále zostával doma. Vnútorne ma to pravdaže ťahalo vycestovať, ale mal som akoby pomyselnú klietku nad sebou, z ktorej som nevedel von kvôli strachom plynúcich z emocionálnych blokov.
Po tom, ako som ich prekonal, teda od môjho “znovuzrodenia”, uplynul zhruba práve rok. Víza na Nový Zéland som tiež získal pred rokom a niečo. Ako sa teda zmenil môj prístup k životu na konkrétnych udalostiach od vtedy až do dnes?
Riešiť veci krok za krokom
Prvýkrát v živote som schopný veci nechávať plynúť. Predtým som sa na všetko pripravoval, od prvého kroku až do posledného. Väčšinou som nezačal dokým som nemal úplne všetko premyslené, až to dospelo do kolotoča večného odhodlávania. Vždy som bol o krok vpred popritom, ako som vykonával nejakú činnosť. Hlava vždy “išla” v pozadí a veľmi zriedka som bol ozaj ponorený do aktivity v prítomnom okamihu (okrem hranie hokeja).
To znamená moje staré ja by plánovalo cestu na Nový Zéland už od získania víz, takmer rok pred aktuálnou cestou, do najmenších detailov. Od leteniek, hotelov, ubytovania, prestupných bodov, ciest, jedla, až po presný plán zastávok, miest na navštívenie v deň a hodinu, atď.
A pravdaže v dostatočnom predstihu by som všetko začal vybavovať, rozumej zbytočne skoro a riešil by som aj to, čo netreba.
Myslenie na budúcnosť a vytváranie si strachov, čo bude.
Myseľ by ma nenechala spať v tom zmysle, že by som si v pozadí predstavoval čo všetko sa môže pokaziť, donekonečna vytváral alternatívy a chcel byť pripravený na každú možnú udalosť. Je to veľmi únavné, neustále som býval kvôli tomu v strese.
Takisto to bolo u mňa v živote takmer v každej situácii – vždy byť krkolomne pripravený na všetky možné situácie a stráviť čas neuveriteľne dlhou detailnou prípravou. Od najmenších projektov a situácií, ako a čo poviem, keď si budem kupovať chleba, až po tie najväčšie. Všetky detaily mať pod kontrolou.
To znamenalo, že som riešil všetko naraz a stále až dokým situácia nepominula. Býval som neustále napätý a plný strachov. Nevedel som vypnúť snahu o kontrolu nad každou situáciou.
Tým pádom som nepoznal akúkoľvek improvizáciu, ani maličkú. Práveže som ju považoval za nepripravenosť, lajdáctvo, nechávanie vecí na náhodu, atď.
Býval som vykoľajený, keď sa zmenil náhle plán a bolo treba improvizovať, reagovať či povedať niečo situačné.
Neschopnosť prijímať rozhodnutia, stagnácia
To, že som neustále myslel na budúcnosť a rôzne alternatívy, ktoré môžu nastať, spôsobovalo, že som nevedel prijať rozhodnutie. Doslova som stál na jednom mieste, paralyzovaný. V malých, či veľkých rozhodnutiach.
V situáciách som najprv videl výhody, neskôr však ďalšie a ďalšie nevýhody, ktoré sa postupne vynárali. K tomu si ešte pripočítajme silnú myseľ (ego), ktorá potláčala túžby tela (nie fyzické) – tie ozajstné ciele, ktoré som hlboko vnútri chcel – výsledkom bol totálny chaos, zacyklenie a nerozhodnosť.
V dôsledku týchto skutočností som nevedel prijať zodpovednosť za môj život. Potreboval som pri sebe niekoho, kto si dôveroval a urobil rozhodnutie z veľkej časti za mňa. Rodičia, príbuzní, kamaráti.
Životom som zväčša preplával bez nadšenia, vlastnej angažovanosti, pretože som len čakal na to, kto mi čo povie, kam a kade ďalej. Ako bábka. Jediná vec, na ktorú som sa ozaj tešil a sám sa pre ňu rozhodol, bolo hranie hokeja. To bol vtedy asi jediný zmysel môjho života. Ostatné ma nezaujímalo.
Len hrať popri výške hokej od rána do večera, byť v mojej ulite komfortu, kde mi nič nehrozilo, nerásť a neposúvať sa, nedotknúť sa vyššieho potenciálu.
Takýto životný štýl sa dal udržiavať, dokým mi slúžilo zdravie. Postupne mi ale odchádzali kolená a prestal som hrávať. Potom som sa dostal do depresie, prišiel pád a čas vyhrabať sa z tohoto všetkého.
Ako to vyzerá teraz?
Bytie v prítomnosti, nechať veci plynúť
Tým, že som odbúral emocionálne bloky, ktoré som v sebe ututlával a vyvolávali neustály tlak, stres a presne tie programy, ktoré som opisoval vyššie, som znovu objavil Ten Pokoj.
To niečo vo mne. Moje hlboké ja. V tej chvíli som sa pocitmi a spomienkami vrátil do detstva, pomyslel som si “bože to bolo tak dávno, pamätám si na tento pocit, na seba, toto som bol ja ešte keď som mal ešte 10 a život bol bezstarostný”.
Ten pokoj mi umožnil po dlhých rokoch byť tu a teraz – neponáhľať sa, nemyslieť na všetko, nebyť pod neustálym stresom – proste dovoliť si byť. Tu a teraz. Bez nároku na obavy, čo bude.
Nemyslieť neustále na prácu, neriešiť neustále niečo. Nechať veci plynúť, byť v sebe zakorenený, s pevnou dôverou v seba a kľudom, že nech príde čokoľvek, bude to tam niekde v budúcnosti, a teraz je teraz. Keď to nastane, bude čas riešiť to vtedy.
Chaos sa vytratil a prišlo mi prirodzené, neriešiť 10 vecí zároveň, ale zaoberať sa jednou vecou naraz.
Naučiť sa prijímať rozhodnutia
Vďaka tomu som stratil strach a začal podnikať veci, ktoré by ma ani predtým nenapadli. Robil som proste to, čo mi hovorilo vnútro a nemusel nad tým rozmýšľať. Nebol som už ničím brzdený, začal som plne (takmer 🙂 ) využívať môj potenciál.
Otvoril som sa. Už som nepotreboval druhých ľudí na to, aby za mňa rozhodovali. Konečne som si naplno uvedomil, že nie som zodpovedný za život druhých, ale v PRVOM RADE za seba. Teda JA som prvý a nie rodičia, príbuzní, kolegovia, šéf, práca, kamaráti.
Vďaka tomuto som sa dostal aj k realizácií mojej túžby vycestovať do cudzej krajiny. Tentoraz som už nebol spútaný a prvýkrát po dlhom čase som sa dokázal rozhodnúť SÁM ZA SEBA. Voľba padla na Nový Zéland a ako sa hovorí, the rest is history 🙂
Dospel som, v 29tke.
Dostal som sa do bodu, kedy prvýkrát v živote cítim, že konečne chcem životom kráčať JA. Sám za seba, s plnou zodpovednosťou, rozhodnutiami, ako dospelý muž. Áno, zmenil som sa.
Prečo toto všetko píšem?
Pretože, nech si myslíte čo si myslíte, chcem vám ukázať, že sa to dá!
Dá sa zmeniť naša situácia, naše vnútorné programy. Vieme sa zmeniť my, až späť ku základom, k tomu, čo tvorí našu hlbokú podstatu. Bez nánosov, zbytočností, zlomení. Vieme sa očistiť od bolestí, ktoré dlhodobo menia naše reakcie a tak znova preniknúť k našej podstate.
Depresia, bezmocnosť, skľúčenosť, zlyhanie, frustrácia, strachy a im podobné emócie, ktoré ovládajú životy mnohých z nás, sa dajú zanechať. Je možné ich vymeniť za pokoj, kľud, nájdenie sa a spojenie s vnútorným ja. Hľadajte odpovede, hľadajte cestu von, skôr či neskôr vám ju bude umožnené nájsť.
