Keď sa ohliadnem za svojou depresiou, vidím ju dnes inak, ako som ju vnímal v jej strede.
Po prvej depresii mi to ešte nedošlo a vzdoroval som – ego bolo silné. Vhupol som do toho istého života. Až počas mojej druhej depresie som sa dokázal oslobodiť vďaka tomu, že som si nakoniec odstránil nánosy – emocionálne bloky, ktoré ma do depresie dohnali. Vnútri som zistil, kto vlastne som, dokázal vypnúť ego a získal hlbokú pokoru.
Ťažká choroba mení. Mňa vyhorenie a následná depresia zmenili dosť.
Nie je už všetko o tom, ako zarobiť x tisíc eur, ako tlačiť kariéru od rána do večera, chodiť každý deň do roboty a dávať 150% šéfovi, vyhovieť generálnemu, ísť za povýšeniami, obetovať takmer všetok čas pre ciele niekoho iného – alebo preto, že sa to tak „má“.
Keď sa občas obzriem na kolegov v práci, napadne mi: trávia tam 14–16-hodinové smeny, víkendy. Na čo to robia? Stojí to za to? Jedna z odpovedí, ktorá mi to vysvetľuje, je, že pokiaľ sú spojení so svojím vnútrom a cítia, že to robiť chcú, je to v poriadku. A vtedy ich to určite z veľkej časti aj baví.
Zamýšľam sa nad tým, pretože ja som kedysi robil niečo podobné – a čo bolo horšie, ja som to vnútri nechcel a išiel som proti sebe. Bol som tak zlomený, plný emocionálnych blokov, že nie hlava nasledovala telo pri tom, kde sa cíti dobre, ale hlava diktovala telu, čo má robiť. To vyústilo do vnútorného chaosu, úplného vyčerpania a vyhorenia – depresie.
Teraz už viem, že existuje toľko krásnych vecí, ako tráviť čas, a nie len zarábať. Že sa môžem uberať k tomu, čo ma vnútorne ťahá, hľadať – a pokiaľ ešte neviem, ako sa tým uživiť, nájsť spôsob.
Strachy a pochybnosti som postupne strácal. Z mojej skúsenosti platí, že rozmýšľanie pri vykonávaní aktivity alebo predtým, než ju skutočne robím, je stav mysle – stotožňovanie sa s egom – a práve vtedy mi vznikali strachy.
Moje vnútro mi povie, čo je ten ďalší správny krok. Hovorí mi to dodnes.
Potreboval som nechať zomrieť ego – vyriešiť si emocionálne bloky z minulosti a naučiť sa udržať si tento vnútorný stav. Z mojej skúsenosti platí, že moje reakcie sa opakovali v podobných situáciách, pokým som tú bolesť neprecítil.
Precítiť emócie som dokázal vtedy, keď som si dovolil splasnúť ego – vypol som svoju obranu, totožnosť, hrošiu kožu, ktorú som nosil ako pancier, a naplno som pripustil, že tá bolesť tu je. Emócie pominuli, očistil som sa od ťarchy a programy z minulosti sa začali riešiť.
Tak som sa naučil narábať s egom a znova si osvojil proces preciťovania emócií. Vrátil som sa do stavu z ranného detstva, kedy som bol ešte čistou a slobodnou osobnosťou.
Stal som sa schopným naplno využívať svoje schopnosti, bez strachu a pochybností. A to ma dostalo tam – na moju cestu.