V minulom článku som spomínal, že depresia pre mňa predstavovala najmä chorobu hlavy-mysle, kedy mentálna energia mojej mysle klesla na minimum. Než som sa do depresie dostal, v istom bode života sa z mysle, ktorá mi pomáhala prežiť v okolitom svete, stal môj nepriateľ.
Z mysle som urobil nástroj na utekanie od svojho tela 24 hodín denne. Myseľ som neustále niečím zamestnával – nadmerne pracoval, pozeral filmy, videá, počúval hudbu, predtým neustále športoval, žil som si vo svojom chlieviku komfortu a zaužívaných zvyklostí – za jediným cieľom: aby som necítil telo.
Prečo som sa takto vyhýbal sebe, svojmu telu? Pretože som mal v tele uloženú nahromadenú nevysporiadanú citovú bolesť – niečo, čo nazývam emocionálne bloky.
Emocionálne bloky vznikajú v situáciách, v ktorých vzniknú také silné emócie, že ich nie som schopný v danom momente precítiť a spracovať. Takéto situácie vznikajú najmä počas výchovy pod citovým nátlakom, ale aj neskôr. Ak sa k nim neskôr nevrátime a nekonfrontujeme ich, neprecítené emócie zostanú v tele a usadia sa tam.
Postupom času naberú na sile a stanú sa z nich vnútorné démoni, ktorým sa vyhýbame pozornosťou za každú cenu. Okrem ich fyzickej prítomnosti v tele emocionálne bloky ovplyvňujú v každej sekunde môj život – rozhodovanie, konanie, prirodzené bytie. V istých aspektoch života ma zablokujú.
Keď mi nikto neukázal, ako neprecítené emócie púšťať, konfrontovať a dať najavo, zvykol som si na ich prítomnosť – a na fakt, že pokojne zvládnem ďalšie a ďalšie. Telo sa takto postupne zanášalo a stalo sa smetiskom silných citových bolestí. Nezostalo mi nič iné, len od týchto bolestí utekať – žiť v mysli.
Takto presne som žil kedysi aj ja. Bol som vychovaný v prostredí, kde sa dbalo len na to, aby navonok vyzeralo všetko v poriadku – a vnútorné ťažkosti sa mlčky niesli ďalej. Naučil som sa to „pretrpieť, nesťažovať sa, vydržať“. Naučil som sa žiť rovnako. Len všetko zbierať, ignorovať, držať jazyk za zubami – všetky nepráva a nespravodlivosti prehltnúť. Trvalo to od skorého veku až po dospelosť a v dôsledku toho sa v mojom tele počas viac ako 20 rokov všetko hromadilo.
Posledné roky života pred depresiou bolo moje telo tak zanesené a plné nespracovaných emócií, že som bol nútený fungovať takmer výlučne v mysli, aby som sa vyhol emočnému nákladu. Moja myseľ musela byť neustále zapnutá a v pozore. Bol som nútený ju zneužívať a byť odtrhnutý od tela. Nepretržité sústredenie pozornosti von bolo jedinou únikovou cestou pred citovou bolesťou.
Pracoval som výlučne mysľou za počítačom. Robil som prácu, ktorá mi vôbec nevyhovovala, vnútorne ma trhala a vyčerpávala. Popri práci som mysli nedoprial oddych ani aktivity, ktoré by jej energiu a schopnosť sústrediť sa dobíjali. Ocitol som sa v špirále práce a celkovej situácie, z ktorej nebolo úniku.
Po pár mesiacoch mi situácie začali prerastať cez hlavu, mal som problémy udržať koncentráciu, neschopnosť dokončovať úlohy, bolesti hlavy. Myseľ nevie byť zneužívaná donekonečna – má tiež svoje limity. Mentálna energia mysle nie je nekonečná. Ak som jej nedoprial aktivity, ktoré ju dobijú a nechajú oddýchnuť, myseľ sa vypne. Presne to sa stalo aj u mňa.
Po asi 1,5 roku takéhoto života som vyhorel. Schopnosť sústrediť sa sa stala nadľudsky ťažkou. Mentálna energia mysle klesla do mínusu. Myseľ si žiadala byť zrazu úplne „vypnutá“. Nevedel som už utekať od emocionálnych bolestí v mojom tele, ktorým som sa tak vyhýbal. A čo bolo horšie, nezostala mi energia na každodenný život, ani na to, aby som vedel vstať z postele.
Celý predošlý život som fungoval na nezdravom základe. Od mala som si zvykal na to, že môžem pred sebou utiecť do mysle, niečím zamestnať pozornosť a vyhýbať sa sebe. Z mysle som si vytvoril spoľahlivé miesto úteku – jediné útočisko, ktoré mi kvôli neprecíteným nahromadeným emóciám zostalo. Na ceste do depresie som si z mysle vytvoril nepriateľa, ktorý mi z dlhodobého pohľadu viac škodil ako pomáhal. Pretože uprednostnenie úteku pred konfrontáciou emócií znamenalo len prežívanie a podvolenie sa blokom – nie žitie naplno, užívanie si nevšedných chvíľ, využívanie plného potenciálu.
Teraz už viem, že pravým dôvodom môjho vyhorenia a depresie boli hlboko uložené emocionálne bloky, ktorým som sa kvôli mysli dokázal vyhýbať až na pokraj svojich síl. Práve vypnutím mysle, ktoré v depresii nastalo, som bol nútený tento nekonečný kruh utekania pretnúť a konfrontovať všetky tie nahromadené emocionálne bloky. A vykročiť ku slobode. Kým som ju dosiahol, depresia sa mi vracala a predlžovala – to je už ale iný príbeh.
Z môjho pohľadu sa pravé hlboké dôvody môjho vyhorenia a depresie ukrývali práve tu – v neprecítených emocionálnych blokoch.
Z tohto textu zostáva mnoho nezodpovedaných vecí – napríklad kedy a ako vznikajú emocionálne bloky, ako som sa s nimi vysporiadal a ako som sa dostal z viacnásobnej depresie. Všetky tieto informácie budem uvádzať v ďalších článkoch a v ebooku. 🙂
Z mojej skúsenosti sú neprecítené emócie dôvodom, prečo som sa svojmu telu vyhýbal a žil len v mysli. Veľmi som sa ich bál. Vytvárajú paradox – snažíme sa pozornosťou utiecť pred niečím, čo si v tele celý čas nesieme. Spôsobujú, že strácame kontakt so svojím telom. Z môjho pohľadu verím, že sú hlbokými príčinami môjho vyhorenia a depresie.
Otázky na zamyslenie:
- Mal som pocit, že som zneužíval svoju myseľ pred vyhorením či depresiou?
- Akým spôsobom – aká bola moja forma úteku? (Nadmerná práca, neustály šport, iná aktivita…)
- Doprial som mysli dostatok oddychu alebo radostné aktivity, ktoré dobíjali jej energiu?
- Pred čím som utiekal? Kváril ma niečo odmalička – konkrétne situácie, ktoré som možno nebol schopný spracovať? Pamätám si ich?