V minulom článku som spomínal, že depresia pre mňa predstavovala najmä chorobu hlavy-mysle, kedy mentálna energia mojej mysle klesla na minimum. Než som sa do depresie dostal, v istom bode života sa z mysle, ktorá mi pomáhala prežiť v okolitom svete, stal môj nepriateľ.
Z mysle som urobil nástroj na utekanie od svojho tela 24 hodín denne. Myseľ som neustále niečím zamestnával (nadmerne pracoval, pozeral filmy, videá, počúval hudbu, predtým neustále športoval, žil si vo svojom chlieviku komfortu a zaužívaných zvyklostí) za jediným cieľom – aby som necítil telo.
Prečo som sa takto vyhýbal sebe, svojmu telu? Pretože som mal v tele uloženú nahromadenú nevysporiadanú citovú bolesť – niečo, čo nazývam emocionálne bloky.
Emocionálne bloky vznikajú v určitých situáciách, v ktorých vzniknú pre nás tak silné emócie, že ich nie sme schopní v danom momente precítiť, spracovať. (Takéto situácie vznikajú najmä počas výchovy pod citovým nátlakom, ale aj neskôr.) Ak sa k nim neskôr nevrátime a nekonfrontujeme ich, neprecítené emócie zostanú v našom tele, usadia sa tam.
Postupom času naberú na sile, stanú sa z nich vnútorné démony, ktorým sa vyhýbame pozornosťou za každú cenu. Okrem ich (doslova) fyzickej prítomnosti v tele, emocionálne bloky budú ovplyvňovať psychicky – v každej sekunde života naše rozhodovanie, konanie, prirodzené bytie. V istých aspektoch života nás zablokujú.
Keď nám nikto neukáže, ako neprecítené emócie púšťať, ako ich konfrontovať, komunikovať, dať najavo, zvykneme si na ich prítomnosť a aj na fakt, že pokojne zvládneme ďalšie a ďalšie. Telo sa takto môže postupne zanášať, stane sa smetiskom silných citových bolestí. Nám nezostane nič iné, len od týchto bolestí utekať – žiť v mysli.
Takto presne som žil kedysi aj ja. Výchova ovplyvnená socializmom, kedy sa dbalo len na to, aby navonok vyzeralo všetko v poriadku. Síce vo vnútri mohlo byť všetko zhnité, ľudia si mohli so sebou niesť obrovské záťaže bolesti, nikdy ich ale nedali najavo. Naučili sa to „pretrpieť, nesťažovať sa, vydržať”. Len nedajbože tie nahromadené emócie nedať najavo, neísť do nich pozornosťou, ignorovať ich…
K takému fungovaniu viedli aj nás, teda aj mňa. Naučil som sa žiť rovnako. Len všetko zbierať, ignorovať, držať jazyk za zubami, všetky nepráva a nespravodlivosti, keď som sa chcel ozvať, prehltnúť. Trvalo to od skorého veku až po dospelosť, v dôsledku tohto sa v mojom tele počas viac ako 20-tich rokov života všetko hromadilo.
Posledné roky života pred depresiou bolo moje telo tak zanesené a plné nespracovaných emócii „až po strop”, že som bol nútený fungovať takmer výlučne v mysli, aby som sa vyhol emočnému nákladu. (Keď pozornosť prostredníctvom mysle zameriavame do prostredia, telo vtedy cítime minimálne.)
Moja myseľ musela byť neustále zapnutá a v pozore (možno okrem spánku). Bol som nútený ju zneužívať, byť odtrhnutý od tela. Nepretržité sústredenie pozornosti von boli jedinou únikovou cestou pred citovou bolesťou. S telom plným emocionálnych blokov v tele mi ani nič iné nezostalo, pretože inak by som ich musel konfrontovať – a to je presne to, čoho sa som bál asi najviac na svete.
Pracoval som výlučne mysľou za počítačom. Robil som prácu, ktorá mi vôbec nevyhovovala, vnútorne ma trhala a vyčerpávala. Popri práci som mysli nedoprial oddych a ani aktivity, ktoré by jej energiu a schopnosť sústrediť sa dobíjali. Kvôli zablokovaniu z emočného nákladu (preto emocionálne „bloky”) som sa ocitol v špirále práce a celkovej situácie, z ktorej nebolo úniku.
Po pár mesiacoch mi situácie začali prerastať cez hlavu, mal som problémy udržať koncentráciu, neschopnosť dokončovať úlohy, bolesti hlavy. Ako som neskôr zistil, myseľ nevie byť zneužívaná donekonečna, má tiež svoje limity. Mentálna energia mysle nie je nekonečná. Schopnosť mysle udržiavať pozornosť, sústrediť sa von z tela (alebo ju nadmerne zaťažovať), je obmedzená. Ak si nedoprajem aktivity, ktoré ju dobijú a nechajú ju oddýchnuť, myseľ sa vypne. Presne to sa stalo aj u mňa.
Po asi 1,5 roku takéhoto života som vyhorel. Schopnosť sústrediť sa stala nadľudsky ťažkou. Mentálna energia mysle klesla do mínusu. Myseľ si žiadala byť zrazu úplne „vypnutá”. Nevedel som už utekať od emocionálnych bolestí v mojom tele, ktorým som sa tak vyhýbal. A čo bolo horšie, nezostala mi energia na každodenný život, ani na to, aby som vedel vstať z postele a išiel na záchod.
Celý predošlý život som fungoval na nezdravom základe. Od mala som si zvykal na to, že môžem pred sebou utiecť do mysle, niečím zamestnať moju pozornosť a vyhýbať sa sebe. Z mysle som si vytvoril spoľahlivé miesto úteku, jediné útočisko, ktoré mi kvôli neprecíteným nahromadeným emóciám zostalo. Na ceste do depresie som si z mysle vytvoril nepriateľa, ktorý mi z dlhodobého pohľadu viac škodil, ako pomáhal. Pretože uprednostnenie úteku pred konfrontáciou emócii znamenalo len prežívanie a podvolenie sa blokom. Nie žitie naplno, užívanie si nevšedných chvíľ, využívanie plného potenciálu.
Teraz už viem, že pravým dôvodom môjho vyhorenia, depresie, boli hlboko uložené emocionálne bloky, ktorým som sa kvôli mysli dokázal vyhýbať až na pokraj existencie. Práve vypnutím mysle, ktorá v depresií nastala, som bol nútený tento nekonečný kruh utekania pretnúť a konfrontovať všetky tie nahromadené emocionálne bloky. A vykročiť ku slobode. Kým som ju dosiahol, depresia sa mi vracala a predlžovala, to je už ale iný príbeh.
Myslím si, že medzi ľuďmi s depresiou či vyhorením nie som sám a pravé hlboké dôvody depresii, vyhorení sa ukrývajú práve tu, v neprecítených emocionálnych blokoch.
Z tohto textu zostáva mnoho nezodpovedaných vecí. Ako napríklad kedy a ako vznikajú emocionálne bloky, ako sa s nimi vysporiadať, ako som sa ja s nimi vysporiadal a nakoniec dostal z viacnásobnej depresie a okraja medzi životom a odchodom. Dá sa ísť omnoho viac do hĺbky, čo mám veľmi rád… Všetky tieto informácie a aj mnoho iných budem uvádzať v ďalších článkoch a ebooku, ktorý skôr či neskôr uzrie svetlo sveta 🙂
Zapamätajte si:
Neprecítené emócie sú dôvodom, prečo sa nášmu telu vyhýbame a žijeme len v mysli. Veľmi sa ich bojíme. Vytvárajú paradox, keď sa snažíme pozornosťou utiecť pred niečím, čo si so sebou v našom tele celý čas nesieme. Spôsobujú, že strácame kontakt so svojím telom. Kvôli tomu žijeme podľa hlavy-mysle a vykonávame to, čo by sme podľa nej mali, namiesto toho, čo je nám vnútorne prirodzené a prospešné. Niekde v zárodku sú hlbokými príčinami chorôb, aj vyhorení či depresii.
Otázky pre vás
- Mali ste pocit, že ste zneužívali ste svoju myseľ pred vyhorením, depresiou?
- Akým spôsobom, aká bola vaša forma úteku? (Nadmerná práca, neustály šport, iná aktivita…)
- Dopriali ste mysli dostatok oddychu alebo radostné aktivity, ktoré dobíjali jej energiu?
- Pred čím ste utekali? Kvárilo vás niečo odmalička, konkrétne situácie, ktoré ste možno neboli schopní spracovať? Pamätáte si ich?
Pokojne odpovedajte do komentárov.
