V depresii u mňa prišlo (a nie som sám, kto to tak pociťuje) k vypnutiu mysle. Keďže som bol pred depresiou vnútorne poriadne zlomená osoba plná chaosu, bolo to veľmi oslobodzujúce – zrazu som nevnímal žiadne mantinely, žiadne príkazy ani limity, ktoré mi inak myseľ permanentne vysielala. Všetky moje naučené reakcie, rozhodovanie a správanie boli preč. Istým spôsobom som sa cítil slobodný pod dlhých rokoch a zostala len totálna prítomnosť.
V tomto stave som zistil, že keď príde k vypnutiu mysle, príde aj vo veľkej miere k „vypnutiu” osobnosti. Alebo ináč, to, čomu hovoríme naša osobnosť, je silne naviazané na myseľ (v zmysle čo som si schopný uvedomiť ohľadom vlastného seba).
„Vypnutie mysle” je podobný pocit, ako keď sa niekto poriadne opije = zátka mysle a na ňu naviazané postoje, presvedčenia, prebraté správanie, niektoré reakcie, rozhodovanie, je preč. Zostane len prítomnosť a začne vychádzať na povrch to, čo je vo vnútri, veľakrát nevyriešené. S tým rozdielom, že pri depresii je to dlhodobé, niekoľkomesačné.
Čo je to osobnosť?
Zjednodušene, osobnosť je to, kým sme. Sú to tiež:
- Naše vlastnosti
- Postoje – to ako sme naučení rozhodovať sa
- Správanie a reagovanie v situáciách – kde sú naše limity a hranice v rozhodovaní
- Naša osobná sloboda – ako „ďaleko“ vieme zájsť pri vnútornom dialógu a úvahách, aby sme sa necítili čímkoľvek obmedzení.
Posledný bod úzko súvisí s tým, ako sme vychovávaní, aké vnútorné limity, mantinely, bloky, presvedčenia, prebraté vzorce majú ľudia v našom okolí, ktoré nás vychováva a koľko z nich si prenesieme z tohto prostredia (rodičov, prarodičov, blízkych) na seba. (Viac o osobnosti tu napríklad.)
Ja osobne som týchto obmedzení nachytal z môjho okolia až úplne po okraj. Bol som ako špongia, ktorá od mala nasávala všetko správanie, postoje a reakcie ľudí naokolo bez ohľadu na to, či to bolo pre mňa prínosné alebo nie.
Takto sa zo mňa postupne počas rokov stal človek plný vnútorných mantinelov, zákazov, príkazov, chaosu a nespokojnosti, ktoré som prebral od druhých a riadil sa nimi. Dôsledkom bolo, že ako dospelý som nevedel interagovať s inými ľuďmi v okolitom svete a netušil som, kto som, kam idem, a ani prečo konám tak, ako nechcem. Bol som frustrovaný do takej miery, že som si vnútorne želal buď odchod alebo reštart osobnosti, ktorý aj prišiel.
Prvá depresia
Po mojom dlhoročnom snažení som si privodil prvú depresiu, ktorá začínala vyhorením, v 27 rokoch. Prišlo k čiastočnému vypnutiu mysle, vedomia a s ňou aj k vypnutiu osobnosti. Cesta k reštartu osobnosti sa začala. Ale aj skončila pomerne rýchlo. Ako to?
Vďaka okamžite podaným antidepresívam bez akejkoľvek (psycho)terapie (=bez vnútornej zmeny osobnosti) som sa raketovým tempom za 10 mesiacov dostal k úplnému zotaveniu a zapnutiu mysle. Získal som späť plné vedomie a mentálne schopnosti. Bol som považovaný za zdravého.
Malo to ale ten spomínaný háčik. S úplne zdravo fungujúcou mysľou prišlo k plnému návratu k starej osobnosti. Presnej tej osobnosti, kvôli ktorej som si depresiu privodil. Tej osobnosti, ktorú som chcel depresiou zmeniť, vymazať, reštartovať. Stalo sa ale presne to, čo som nechcel a niekde vnútri som vedel, že tento proces si budem musieť zopakovať.
Dôsledok užívania antidepresív bez psychoterapie
Prispela k tomu aj skutočnosť a bohužiaľ automatické praktiky dnešného zdravotníctva, kedy sa antidepresíva kľudne podávajú bez psychoterapie. Nie je to správne a stojím si za mojím názorom – „bezhlavo“ podané antidepresíva (už aj v miernej depresii, čo je u nás bežné) môžu z dlhodobého hľadiska privolať ďalšiu depresiu a kolobeh užívania (ďalších) antidepresív. (Týmto nehovorím, že AD sa nemajú užívať, ale dôležité je ZÁROVEŇ ČO sa urobí s ich užívaním – či sa sa absolvuje terapia a aká. Hlbšie som sa tejto téme venoval v ebooku.)
Na moje nemilé prekvapenie, ako som užíval AD a postupne sa dostával späť k zapnutej mysli a plnému vedomiu, bez vnútornej zmeny som spel priamo späť k starej osobnosti – k takému nastaveniu, postojom, reakciám, rozhodovaniu a neslobode, aké som mal v sebe pred depresiou.
Čo je ozajstným cieľom?
Mal toto byť ten cieľ? Napumpovať sa rýchlo chémiou, aby som sa dostal rýchlo späť do každodenného života a statusu zdravého človeka? Aj za cenu obrovskej vnútornej nespokojnosti a znova prítomného vnútorného chaosu, kvôli ktorému som nevedel slobodne žiť?
Je to tiež cieľom nášho zdravotníctva pri všetkých ľuďoch, ktorí sa „liečia” na depresiu? Je toto definícia navonok zdravého človeka, za ktorou sa ženie väčšina (česť výnimkám) psychiatrov? Je to primárne cieľ, za ktorým sa naháňa prevažná časť modernej medicíny, vyriešiť všetko povrchne…?
Cesta za slobodou
Odmietol som takto fungovať a podvoliť sa. Kedysi sa to tak robilo. Za minulého režimu, kedy sme sa nemohli slobodne rozhodovať a pravdivo cítiť vo vnútri to, čo by sme chceli cítiť a robiť. Navonok muselo vyzerať všetko v poriadku a vo vnútri sme sa naučili trpieť obrovské emocionálne náklady, ktoré nás lámali počas celých životov. A žili tak v nespokojnosti, krivde a pocite nenaplnenia až do smrti.
Toto nastavenie stále bohužiaľ prevláda naprieč celou spoločnosťou. Či už v politikoch, pracujúcich ľuďoch, zamestnávateľoch, učiteľoch, v nás všetkých. Ale aj u pacientov (ktorí si pýtajú len lieky a nič nechcú riešiť) a doktorov (ktorí ich veselo predpisujú). A výsledok je rovnaký – za žiadnu cenu sa nepriblížiť k nášmu vnútru a nekonfrontovať vnútorný náklad emocionálnych krívd, ktorí nás láme. Radšej naďalej žiť nespokojný život, a navonok sa tváriť, že je všetko v poriadku.
A antidepresiva podávané hromadne bez psychoterapie (vôbec takmer celý ne fungujúci systém zdravotníctva v oblasti psychiatrie a psychológie) sú vodou na mlyn na tento spôsob žitia z dôb minulých.
Odmietal som sa zúčastňovať na živote v neslobode. Len kvôli strachu a zaužívaným konvenciám. Chcel som byť vnútorne slobodný a očistiť sa od emocionálnych nánosov z výchovy ovplyvnenej socializmom, ktoré ma lámali. Chcel som byť vnútorne slobodný. Aspoň tak, ako keď som sa narodil. A aj viac.
Opakovaná depresia
Privodil som si teda druhú depresiu. Ťažšiu a hlbšiu. Nechcel som byť súčasťou systému zdravotníctva, neveril som mu. Chcel som si nedať možnosť tak ľahko skĺznuť ku skratke rýchleho zotavenia sa za cenu vnútornej neslobody. Rozhodol som sa prvé mesiace neužívať antidepresíva a hľadal som spôsob, ako sa vnútorne očistiť. Pretože ak by to nevyšlo tentokrát, už by som tu nemal prečo zostávať…
Vhodnú terapiu som našiel dosť rýchlo a dal sa na cestu hlbokej vnútornej očisty. Tentoraz som sa neunáhlil a každé jedno zákutie mojej osobnosti, ktoré potrebovalo prečistiť, som prečistil. Začal som na úplnom základe, keď mi ešte nefungovala hlava a vyčistil ho.
Vnútorná sloboda a očista
Potom ako sa postupne prebúdzala a silnela moja myseľ a vedomie (už aj za užívania antidepresív), prebúdzala sa aj stará osobnosť. Ale keďže základ bol už čistý, bol som schopný starú osobnosť postupne odbúravať. A získavať vždy väčšiu mieru vnútornej slobody. Tento proces som opakoval, až sa myseľ, vedomie úplne zotavili a moja osobnosť bola čistá.
Cesta k plne fungujúcej mysli trvala tentoraz oveľa dlhšie. Pri prvej depresii to bolo 10 mesiacov (bez vnútornej zmeny). Pri druhej depresii cca 5 rokov a 3 mesiace (63 mesiacov). Bol to dlhý čas, ale teraz viem, že disponujem takou osobnosťou, akú som vždy chcel – postavnenú na pevnom vlastnom základe a bez obmedzení, kedy slobodne vyjadrujem a žijem podľa seba.
Jediné čo ma mrzí, je, že som musel moju osobnosť budovať dvakrát za život, čo ma stálo veľa energie a času. Za pocit vnútornej slobody to však stálo. Moje skúsenosti som spísal do ebooku Moja cesta z vyhorenia, depresie.
A akú terapiu som absolvoval, ktorá mi pomohla sa dostať z úplného dna a do hĺbky sa očistiť? Bola to Terapia Cesta, ktorej sa stal neskôr terapeutom. Prečítajte si články: Terapia Cesta výhody a Terapia Cesta recenzia – prečo mi zachránila život.
