Mňa podnietilo k zmene to, čo som dlho nechcel vidieť.
Ako to už býva, keď nepočúvame alebo nechceme počúvať, čo sa nám snaží život povedať, a zubami nechtami sa držíme súčasnej situácie, skôr či neskôr príde moment, ktorý nás prinúti sa zastaviť. Mňa prišiel v podobe dvoch depresií.
Keď mi postupne okolnosti brali pomaly každú jednu vec, na ktorú som sa tešil a mal rád, už nezostalo nič. Jednoducho nič. Už nebolo spôsobu ako večne utekať od seba, ako odsúvať vnútorné boľačky a bloky. Akosi som akceptoval, že nastal čas konečne sa pozrieť na seba a začať sa vyhrabávať z tej diery zlomenia a stratenia.
Hlbšie vnútri som vedel, že keďže som to dlho predlho odsúval, cesta von nebude krátka a že to bude bolieť.
Vnútorne si ďakujem z celého srdca, že som sa počúvol, tú cestu som si našiel a vyhrabanie sa z diery prišlo relatívne v mladom veku.
Viem, že mne osobne rozumové veci zvonka nefungovali, odmietal som ich, moje ego bolo silné. Život mi musel zobrať to okolo, a keď už nezostalo nič, bol tu čas. Takže napriek mnohým radám, seminárom a článkom som sa k tomu musel dopracovať sám, až tvrdohlavo. Musel som pochopiť, čo to všetko znamená, sám na sebe.
Verím tomu, že nie každý musí prejsť rovnakou cestou ako ja. Že existujú ľudia, ktorí si dokážu zakomponovať zmeny do svojho života skôr, bez predchádzajúcej tak intenzívnej skúsenosti. Hádam taký človek natrafí na tento článok.
Pre mňa platilo, že čím dlhšie som odkladal konfrontáciu so sebou, tým viac to bolelo, keď ten moment nakoniec prišiel. Desať rokov som stagnoval a pri otvorení očí to bolelo.
Cesta do neznáma môže byť plná strachu a odhodlávania sa. Pre mňa stál výsledok viac než za to.