Musí to byť poriadne padnutie na dno, životné okolnosti, alebo zranenie, choroba, či depresia? Alebo niekedy to môže byť aj rada, seminár, článok?
Čo mňa podnietilo k zmene a ako sa to celé začalo?
Ako to už býva, keď nepočúvame alebo nechceme počúvať, čo sa nám snaží “univerzum” povedať, a zubami nechtami sa držíme súčasnej situácie, život nám skôr či neskôr ukáže kadiaľ tá cesta má viesť. A môže to byť niekedy aj krutejším či bolestnejším spôsobom, ktorý je nám na začiatku riadne proti srsti.
Ja som nebol výnimka (dve depresie, našťastie bez nehôd či veľkých zranení).
Keď mi postupne okolnosti “brali” (tak som to vnímal) pomaly každú jednu vec, na ktorú som sa tešil a mal rád, už nezostalo nič. Jednoducho nič. Už nebolo spôsobu ako večne utekať od seba, ako odsúvať vnútorné boľačky, bloky, ako odsúvať Život. Akosi som akceptoval, že nastal čas konečne sa pozrieť na seba a začať sa vyhrabávať z tej diery zlomenia a stratenia. A nežitia.
Hlbšie vnútri som vedel, že keďže som to dlho predlho odsúval, cesta von nebude krátka a že to bude bolieť.
Čím dlhšie a silnejšie sa bránime tomu, čo má prísť,
tým horšie či intenzívnejšie bude to vytriezvenie, ktoré nás neminie.
Vnútorne si ďakujem z celého srdca, že som sa počúvol, tú cestu som si našiel a vyhrabanie sa z diery prišlo relatívne v mladom veku.
Niektorým ľuďom to môže trvať dlhšie, alebo aj celý život, ak to neustále odsúvajú a vôbec sa k tomu nedostanú. Čo zostane potom? Ľutovanie prepáleného času, prepásnutých príležitostí, v konečnom dôsledku nežitie podľa seba.
Uvedomme si, že vytriezvenie skôr či neskôr príde a neminie nás. Potom ostáva už len otázka, či zostane čas na nápravu, na skutočné žitie. Čím dlhšie utekáme, tým viac rastú tie démony v nás a tým viac to bude bolieť. Viem to aj podľa seba, pretože 10 rokov som stagnoval a pri otvorení očí to bolelo.
Preto je na každom z nás, dať sa na cestu zmeny. Začnite so sebou niečo robiť. Neviem či je takýto článok na to dosť, aby k niečomu podnietil. Viem len to, že mne osobne rozumové veci zvonka „nefungovali“, odmietal som ich, moje ego bolo silné.
Život mi musel „zobrať“ to okolo, a keď už nezostalo nič, bol tu čas. Takže napriek mnohým radám, seminárom a článkom som sa k tomu musel dopracovať sám, až tvrdohlavo. Musel som pochopiť, čo to všetko znamená, sám na sebe. „Objavoval som Ameriku“ a postupne zisťoval, že ahá, toto tým mysleli, že naozaj je to tak.
Ale verím tomu, že tá zmena nemusí byť taká tŕnistá a násilná, a že existujú aj ľudia, ktorí si nemusia všetkým prejsť na vlastnej koži, a nemusia sa učiť len na vlastných chybách a zážitkoch. Že tie rady a zlepšenia si vedia zakomponovať do svojho života bez predchádzajúcej skúsenosti na základe sledovania druhých ľudí, kníh, článkov, prednášok.
Hádam taký človek natrafí na tento článok a prečíta si ho. Cesta do neznáma môže byť plná strachu a odhodlávania sa, ale keď vykročíme, výsledok neskôr stojí viac než za to. A myslím si, že každá zmena je nakoniec k lepšiemu. Je to vývoj, ktorý nás napokon niekam dovedie.
Prestaňme sa neustále naháňať za vyšším platom, domami, autami, nekončiacej spotrebe, neustálym rastom. Dajme si pauzu, skľudnime sa, nazrime do svojho vnútra, riešme si seba, svoje trable, hľadajme odpovede, neodsúvajme, ale zaoberajme sa vnútornými problémami. Zisťujme, čo vôbec vnútorne chceme, naplňme svoje srdce, buďme šťastní a žiarme na tejto planéte. Nastúpme na tento proces zmeny, krok po kroku, stojí to za to.