Poznáte ten pocit, keď cítite telom a dušou, že obdobie, ktoré bezprostredne práve prežívate, miesto, kde práve ste, osoby, s ktorými práve prichádzate do kontaktu, sú jednoducho správne?
Práve niečo podobné teraz začínam prežívať aj ja. Začalo to asi pred 3 týždňami. A poviem vám, to trvalo ozaj dlho, kým som sa sem dostal. Tento pocit som nezažil hádam od 20-tich rokov. Teda 10 rokov dozadu. Dosť dlhá doba na to, že mám ešte len 30.
Myslím si, že takýto pocit môžeme zažívať vtedy, keď sme sa dostali do súladu s “našou” cestou – podnikli sme v minulosti kroky, ktoré nás nejakým spôsobom posúvali, až sa jednotlivé udalosti naskladali a teraz v prítomnosti všetko začína dávať zmysel.
S takýmto vývojom sa mi spája jeden charakteristický silný pocit – a síce pocit rastu a prekonávania sa.
Podľa mojich skúseností platí, že čím dlhšie stagnujeme, zostávame na mieste a neposúvame sa ďalej, tým dlhšie nám potom trvá sa z tejto diery, do ktorej sme upadli, vyhrabať.
Pamätám sa, ako som niekde po dvadsiatke začal stagnovať. Chodil som vtedy na výšku, po prvom “šokovom” roku to začala byť rutina. A tam sa zastavil aj môj rast. Doteraz si živo pamätám, ako mi moje vnútro kričalo “choď do toho, rob nové veci, využívaj možnosti, ži naplno!”, ale bloky a emócie nahromadené vnútri boli silnejšie, spôsobovali strach, ktorému som sa vyhýbal.
Bohužial som vtedy ešte nepoznal spôsob ako tie nahromadené emócie uvoľniť. Zostával som na mieste, stagnoval, prežíval, nevyužíval potenciál príležitostí. Takto som sa postupne, krôčik po krôčiku, dostával do väčšej a väčšej jamy, pretože vždy keď moje vnútro vykríklo a dávalo mi najavo, nech urobím krok do neznáma, potlačil som ho.
Takto som prežil roky počas školy a aj niekoľko po jej dokončení. Až na pár výnimiek som upadol do priemernosti, robil stále to isté, nič nové, nič špeciálne – jednoducho nič, čo bolo vonku z mojej zóny komfortu.
Keďže som sa uzavrel pred všetkým novým, cítil som sa ako v malej klietke, ktorá sa neustále zmenšuje. A v mojej hlave nebol priestor kam sa pohnúť ďalej.
Z priemernosti sa potom stala podpriemernosť, pretože tento pocit utláčania sa postupne vo mne hromadil.
Len si to predstavte, ako sa dá v živote postupovať, keď si odopriete akékoľvek nové skúsenosti, nové miesta, ľudí, situácie, okolie, atď?
Najhoršie na tom bolo, že hlboko vnútri som si to uvedomoval, a ešte horšie, že sa za tým všetkým skrývala ohromná citová bolesť. Nevedel som si odpustiť, že som si sám spôsoboval úpadok.
Prišla depresia, najprv jedna, potom druhá. Pád na dno, vypnutie hlavy. Pozretie sa do očí mojej situácie, prijatie a odpustenie si. Postupné zobúdzanie sa. 7 rokov som stagnoval, bol čas sa postupne vyhrabávať z jamy.
Bez podnikania krokov do neznáma, vykračovania z komfortnej zóny, to už nešlo. Veď neustále žitie v nej bol práve jeden z vedľajších dôvodov depresie.
Očistený už od blokov, prišla zmena miesta, odsekol som záchranné šnúry a odišiel na Nový Zéland. Nový život.
Tu prišla krutá realita, podnikanie krokov od neznáma, aj keď som nevedel, čo robím. Ináč to ale nešlo, nejak som tie skúsenosti musel začať naberať. Postupne som sa učil, zisťoval a hlavne začal prijímať skúsenosti a výzvy tak, ako mi ich život priniesol. Otvoril som sa novým príležitostiam.
Veľa z týchto krokov bolo počas týchto 10 mesiacov na Zélande vedľa, ako by niekto povedal. Teraz s odstupom času hovorím, že to boli kroky rastu, ktoré ma posunuli ďalej.
Veľakrát som počas tohoto obdobia cítil, že ešte to nie je ono, ešte ma čaká určitá cesta, rozhodnutia, ďalší rast, aby som sa dostal tam, kam sa chcem dostať. Popri zotavovaní sa z depresie boli tieto kroky do neznáma o to ťažšie. Ale ohromne ma posunuli ďalej. Ďakujem za ne.
Až som sa dostal sem do tohto bodu, predošlé rozhodnutia sa naskladali. Nechal som sa unášať vlnou, ktorá sa nabaľovala počas každého predošlého rozhodnutia. Na začiatku februára som sa presťahoval z rušného Queenstownu do malého mestečka Twizel.
Krásne prostredie, ktoré mi vyhovuje. V pohode práca, ktorú popri tomto robím. Noví ľudia, s ktorými sme si sadli. Dobré bývanie. Všetko začalo dávať zmysel.
Po X rokoch trápenia sa, bojovania so životom, tlačenia a silenia, cítim, že som na správnom mieste. Ďakujem, že som sa sem dostal.
Ponaučenie z tohoto príbehu
Moje chápanie sveta mi hovorí, že každý z nás má v živote dané veci, ktoré sa má naučiť. Pokiaľ sa teda vyhýbame napredovaniu v živote, robeniu ďalších krokov, ktoré nás posúvajú, znamená to toľko, že si odopierame skúsenosti, ktoré na nás čakajú tak či tak.
Len predlžujeme čas, doslova stojíme na mieste, kým sa znova otvoríme rastu a umožníme týmto skúsenostiam prísť do nášho života a priniesť nám to, čo nám priniesť majú – to, čo sa máme naučiť.
A keďže zažívanie situácií a naberanie skúseností trvá istú dobu v reálnom fyzickom svete, nedeje sa zo dňa na deň. Musíme niekde byť, niekoho stretnúť, niečo urobiť, medzitým spať, atď…
Vyhrabávanie z jamy teda trvá dosť dlhú dobu, až takmer rovnakú, ako trvala doba zahrabávania sa, kým sa znova dostaneme “hore”.
Preto, pokiaľ stagnujete aj vy a viete hlboko vnútri, že niečo nie je v poriadku, vydajte sa za zmenou, dokým je ešte čas a zmena príde ľahko.
V opačnom prípade prichádzajú depresie, ako to bolo u mňa, alebo iné choroby, pri ktorých cesta na hor je dlhšia a úmornejšia.
Ak ste už do tej jamy spadli hlboko a tiež sa vám prihodila depresia, nezúfajte, vždy je cesta von. Hľadajte odpovede a cesta hore sa vám ukáže. Onrdlho dokočím knihu o depresii, tá vám bude vedieť pomôcť tiež.
A pamätajte, život nám naloží len toľko, koľko sme schopní zvládnuť.