Niektorí, ktorí ste ju zažili, alebo iní, ktorí máte skúsenosti s dlhou / ťažšou chorobou, možno budete rozumieť. Možno sa k životu staviate trošku ináč, v kútiku duše sa vo vás možno niečo zmenilo.
Možno ste boli prinútení zamyslieť sa hlbšie nad sebou a dostať sa bližšie k svojmu vnútornému ja. Uistiť si priority, prestať si klamať a sústrediť sa v živote na to, čo naozaj chcete, čo je naozaj dôležité.
Vnímam to takto aj ja. Po prvej depresii mi to ešte nedošlo a vzdoroval som, ego bolo silné. Vhupol som do toho istého života. Až počas mojej druhej depresie som sa dokázal oslobodiť vďaka tomu, že som si nakoniec odstránil nánosy – emocionálne bloky, ktoré ma do depresie dohnali. Vnútri som zistil kto vlastne som, dokázal vypnúť ego a získal hlbokú pokoru.
Ťažká choroba nás mení a i keď si uvedomujem, že existujú závažnejšie choroby a stavy, ako je depresia, bol to teda dosť nepríjemný pocit. Ľudia, ktorí ste zažili niečo podobné, asi viete, o čom hovorím. Možno vás to trochu zmenilo. Mňa vyhorenie zmenilo tiež, dosť.
Nie je už všetko o tom, ako zarobiť x tisíc euro, ako tlačiť „kariéru“ od rána do večera, ako chodiť každý deň do roboty a dávať 150% šéfovi, ako vyhovieť generálnemu, ísť za povýšeniami, obetovať svoj takmer všetok čas pre ciele niekoho iného, alebo preto, že sa to tak „má“.
Keď sa občas obzriem na kolegov v práci, presne toto ma napadne. Trávia v práci 14-16 hodinové smeny, víkendy, atď. Na čo to robia? Stojí to nakoniec za to všetko? Za čísla na účte?
Jedna z odpovedí, ktorá mi toto vysvetľuje je, že pokiaľ je to v ich súlade, sú spojení s vnútrom a cítia, že to robiť chcú, je to v poriadku. A vtedy ich to určite z veľkej časti aj baví a napredujú.
Zamýšľam sa nad tým, pretože ja som kedysi robil niečo podobné, ale, čo bolo horšie, ja som to vnútri nechcel a išiel som proti sebe. Bohužiaľ som bol tak zlomený, plný emocionálnych blokov, že nie hlava nasledovala telo pri tom, kde sa cíti dobre a akú prácu by chcelo robiť, ale hlava diktovala telu, čo má robiť.
To vyústilo do vnútorného chaosu, úplného vyčerpania a vyhorenia – depresie.
Teraz už viem potom všetkom, že existuje toľko krásnych vecí, ako tráviť čas a nie len zarábať. Resp. existuje aj iný spôsob, ako zarábať peniaze v korporáciách alebo zarábať len preto, že musím a nemať pri tom vlastný život. Že sa môžem uberať k tomu, čo ma vnútorne ťahá, hľadať, a pokiaľ ešte neviem, ako sa tým uživiť, nájsť spôsob.
Akési pochybnosti či strachy som stratil, pretože náš vnútorný prirodzený zdravý stav je konať tak, ako máme a vôbec nad tým nepotrebujeme rozmýšľať. Rozmýšľanie pri vykonávaní aktivity alebo predtým, než ju skutočne robíme, je stav mysle, je to stotožňovanie sa s egom a vtedy vznikajú strachy.
To, čo máme v konečnom dôsledku robiť, je plne v našich silách, len sa potrebujeme dostať k svojmu vnútru, svojej podstate.
Naše vnútro nám povie, čo je ten ďalší správny krok, kam sa vydať.
Potrebujeme však nechať zomrieť ego – vyriešiť si emocionálne bloky z minulosti a zároveň naučiť sa udržať si tento vnútorný stav. Bloky, ktoré pôsobili ako program a dlhodobo ovplyvňovali naše reakcie. Emocionálna bolesť, ak nebola precítená, spôsobuje presne toto – naše reakcie sa opakujú v podobných situáciách, pri akých tá bolesť v minulosti vznikla, až pokým ju neprecítime.
Precítiť emócie vieme, keď si dovolíme splasnúť ego – vypneme našu obranu, totožnosť, hrošiu kožu, ktorú nosíme ako pancier a naplno pripustíme, že tá bolesť tu je. Emócie pominú, očistíme sa od ťarchy, programy z minulosti sa vyriešia a budeme slobodní.
Inými slovami, potrebujeme sa naučiť narábať s egom a znova si osvojiť proces preciťovania emócii tak, aby nevznikali bloky. Takto sa vrátime do stavu z ranného detstva, kedy sme ešte boli čisté a slobodné osobnosti.
Vtedy budeme schopní naplno využívať svoje schopnosti, dávať 100%, bez strachu a pochybností. Presne to je to mnohokrát omieľané bytie v prítomnom okamihu.
A to nás dostane Tam, na našu cestu.
Je to úplne jedno, čo to bude. Od mäsiara, hasiča, atléta, učiteľa, biznismena či predavača oblečenia.
Akokoľvek nepravdepodobné a neuveriteľné sa to môže zdať (momentálne), je to v nás. Určite ste už počuli o „zázračných“ životoch hercov, podnikateľov, športovcov, umelcov, atď, ktorí sa stali známi, aj keď pochádzali z chudobných pomerov a podľa prostredia by to nemali ako dokázať. Toto je spôsob ako.
Počúvali svoje vnútro a nezamýšľali sa, či je v ich silách urobiť to či ono. Proste to urobili a robili.
Neexistuje horšia alebo lepšia cesta, je iba to, čo máme vnútri (ak chcete to, čo má byť) a pokiaľ sa od tohto vzdialime, život nás na ňu vráti, oplieska, podľa toho, či sme sa vzdialili a vzdorovali silno a dlhodobo. Ak áno, objavujú sa depresie, zranenia, ťažšie choroby, rakovina. Ak sa počúvneme včas, život nám poskytne najprv menšie znamenia, situácie, ktoré nebudú také závažné.
To znamená, ten pocit, keď sa vzdialime od našej cesty, budeme vnútorne cítiť. Na tej ceste zostaneme, keď sa budeme vnútorne počúvať ( = bez ega). Ak budeme konať podľa mysle (ega) a presviedčať sa, že iná cesta je pre nás lepšia, napriek vnútornému pocitu, vzdialime sa. Objavia sa polená pod našimi nohami, stratíme ľahkosť. Začne sa akýsi boj o to, aby veci plynuli tak ako predtým.
Z môjho pohľadu bola teda depresia o tom, že som sa príliš vzdialil od mojej cesty a depresia slúžila ako nástroj ako sa na ňu znova dostať. A keďže som bol vnútorne zlomený a stratený (silné programy ega, ktorým som sa nechal ovládať), z akéhosi dôvodu to nešlo dobrovoľne a jednoducho. Skôr pozlotky a bolestne. Nakoniec výsledok stál za to – urobil som zmeny, vďaka ktorým som sa znova našiel.
Moja odpoveď na otázku z nadpisu článku je teda jednoznačná. Depresia bola pre mňa vykúpením. Pokiaľ postihla aj vás, možno si teraz myslíte, že bože, z toho sa asi nedá nikdy dostať.
Ja som mal depresiu dvakrát. Viem si predstaviť, čím prechádzate. Bol som tam aj ja. Existuje cesta von. Ako ja zvyknem hovoriť (je to môj vnútorný motor), neexistuje, že sa to nedá. Takmer každá zmena, či chcená či nechcená, nakoniec znamená posun k lepšiemu. Existuje svetlo na konci tunela.
