Týmto článkom nadväzujem na minulý článok, udial sa tiež pred mesiacom.
Zóna komfortu je silný nepriateľ. Zabíja a tlačí nás dole.
Je to ako droga, na ktorú si pomalými malými dúškami zvykneme a časom nás pohltí. Plíži sa postupne a nebadane, prestrojená za priateľa, za vrúcne objatie. Keď si nedáme pozor, opantá nás a úplne prerastie, až zostaneme ochromení.
Tak som zostal aj ja, teraz posledný týždeň. Ten plíživý pocit, ktorý ma postupne prerastal, sa mi zdal povedomý, tu som už raz bol, ale nevedel som naňho úplne ukázať prstom, pomenovať ho.
A vtedy prichádza nakopnutie. Zvonka. A keď nepomôže jedno, tak príde ďalšie. A ďalšie. Až pokým nám to nedôjde. Až kým si neuvedomíme, že niekde je chyba.
Teraz aj u mňa prišlo nakopnutie. Za 3 dni, teším sa, že tak rýchlo.
Roman, zobuď sa. Čas na ďalší krok. Vždy, keď ti fungovala hlava a vnímal si naokolo ponteciálne riziká v najrôznejších situáciách, zacúval si. Zľakol si sa.
Vždy keď išlo o niečo a prišlo na lámanie chleba. Keď bolo treba vyvinúť AKTIVITU a nereagovať len na to, čo život prinesie. Keď bolo treba urobiť krok na ďalšie napredovanie v živote. Keď bolo treba dať do popredia seba, a ísť si za tým, čo som chcel.
To je to, čomu sa hovorí, mať na to ODVAHU.
Spraviť to, čo chcem, keď chcem, kde chcem, zastať a hľadieť si svoje, až dokým to nedosiahnem. Byť neoblomný v seba a stále mať na zreteli, ČO chcem.
NAPRIEK plnému vnímaniu okolia, možných rizík a dôvodov, prečo nie. Nielen v stave vyhorenia, keď je vnímanie otupené, vtedy je to ľahké. Ale v stave plnej mentálnej sily, úplne pri zmysloch.
Ináč sa tomu hovorí, mať gule, neposrať sa.
Pretože keď si budeme sledovať svoje, život nám bude dávať polená pod nohy vo forme prekážok, či sme NAOZAJ pevne presvedčení pre to, čo chceme a budú nastávať konfrontácie. Skúšky.
A s tým úzko súvisí ASERTIVITA.
To, čo chcem, aby robili mne, robím aj iným a to čo nechcem, aby mne nerobili, nerobím ani iným.
Viem, za čím si idem, aké sú moje hodnoty, moje princípy a STOJÍM si za nimi v každej situácii? Alebo sa nechám zlomiť okolím, nátlakom?
V posledných 2 týždňoch prišla presne takáto skúška aj na mňa. Popri práci celodenný nátlak a neustále reakcie boli vyčerpávajúce, až som si neuvedomil, že postupne povoľujem a strácam seba.
Zvykol som byť k druhým ľuďom ústupčivý, držať sa skôr na uzde, prispôsobovať sa, brať do úvahy skôr ich postoje a nedávať príliš naplno moje. Neočakával som na začiatok veľa a nekládol si požiadavky, skôr som čakal ako sa situácia vyvinie a podľa toho konal ďalej. Jedným slovom, bol som “dobrý”.
Najprv som dával a potom očakával, že mi bude aj dané. Čakal na akúsi prívetivosť, od ľudí, od života celkovo.
Sám som sa klamal.
Vystavoval som sa prívetivosti ľudí. Čakal ako sa budú chovať najprv oni. Nechával to napospas svetu.
Moja chyba.
Podmienky na začiatok. Lekcia naučená.
Nie na každého platí pekné slovo a teraz už viem, že sa nedá očakávať, že sa ostatní riadia princípom dám-dostanem. A hlavne si niektorí z nich môžu myslieť, že vám robia láskavosť, čo je ešte horšie.
Riadiť sa podľa tohoto princípu bola moja chyba a skôr či neskôr sa dalo očakávať, že príde niekto, kto bude očakávať viac a viac. Podvolím sa, alebo dám vedieť kto som?
Teraz chápem, že je lepšie ukázať “gule” hneď na začiatku a striktne si ohraničiť osobné hranice, čo je ešte prípustné a čo nie. Byť verný sebe, svojmu vnútru (pozor, nie EGU).
Nie kompromisy, úľavy, ústupky. V prvom rade byť verný SEBE a konať s integritou.
Som úprimný k sebe totálne do poslednej štipky? Alebo sa klamem?
Pretože ako pristupujem k sebe, tak pristupujem aj k ostatným (asertivita).
Chcem NAOZAJ to, čo chcem, alebo si myslím, že mi svet zázračne ustúpi a prinesie mi to?
Mňa kedysi učili vyhýbať sa konfrotáciám. Sklopiť zrak a byť “poslušný”. Takto to nefunguje.
Keď niekto pravidelne prekračuje osobné hranice, konfrontácia je nevyhnutná. Sú medze, kadiaľ už cesta nevedie. To môže byť práve tá skúška, ktorá čaká na prekonanie.
Som vnútorne presvedčený o tom kto som, čo robím, čo vyznávam? Som v tom pevný ako skala v tomto?
Pretože tak, ako sa to stalo mne, pomaly som pod náporom začal povoľovať a čo som neurobil hneď, išlo ďalej a ďalej. Bol som mäkký, naplno nepresvedčený, ešte stále som sa držal späť. NEROZHODNUTÝ.
Tu nastáva otázka, ktorá oddeľuje zrno, sebaistých ľudí, lídrov, vizionárov, od ostatných.
Nechám sa zlomiť pod nátlakom okolia, dobrými podmienkami v práci, peniazmi, titulu zo školy, dobrej vôli a pocitu že, veď ešte chvíľku, veď tomu dám ešte šancu?
Budem trpieť niečo, čo sa mi vnútorne prieči, kvôli tým veciam hore?
Alebo vykročím a zoberiem si život do vlastných rúk? A budem verný sebe?
Stačilo. To je moja voľba. Druhá možnosť.
Zobrať ZODPOVEDNOSŤ za môj život do rúk NAPLNO.
Vedieť v každej sekunde, doslova dýchať a strážiť si kto som, čomu verím a čo vyznávam, aby bolo hneď jasné, kde je hranica a kde nie. Od prvej sekundy, nie je sa za čo skrývať.
Keď moje vnútorné hodnoty a princípy sa nezhodujú s tvojimi, je čas sa rozísť.
To je tá najhlbšia pravda. Ostatné veci sú balast.
Viem, čo som sa mal od teba naučiť, Joz. Skúška hotová.
